My Fallen Angel

XI

(Tak ďalšia časť ako som hovorila :):  )

„Ako si môžeš namýšľať takého sračky? To ti až tak vymazali pamäť?" spýtal sa ho ironicky Samael. Dobre vedel, že Amitiel je plne pri zmysloch. Amitiel sa naštval a vytiahol anjelskú dýku. Samael dal pred seba ruky akoby na znak, že s týmto nechce mať nič spoločné, ale nemyslel to vážne. Vedel, že iného anjela môže zabiť len anjelskou dýkou. Tú mal však vždy pri sebe. Pre istotu. Amitiel sa chystal naňho skočiť, no Samael v poslednej sekunde uhol. Amitiel dopadol na tvrdú zem a z hornej pery mu tiekla krv.

„Ami... Nechceš to vyriešiť radšej rozhovorom? Toto ti nikdy nešlo a ty o tom vieš," škádlil ho zatiaľ čo sa Amitiel snažil pozbierať zo zeme. Prešiel si prstami cez peru, pozrel si na prsty a pretrel si krv medzi nimi.

„Nehovor mi tak... Medzi nami je už dlho koniec. Čo na tom nechápeš?" spýtal sa ho nechápavo. Samael len mykol plecami a zahnal sa dýkou. Porezal Amitiela na pleci. Ten len zasyčal a chytil si plece.

„Vieš... Stále mi chýbaš a toto tomu moc nepomôže a ty to vieš no nie? Pamätáš si na staré časy? A hlavne na tie keď sme sa bozkávali pod tou jabloňou? No nebolo to úžasné?" usmieval sa, aby ho mohol ešte viac vyprovokovať. To sa mu aj podarilo. Amitiel už zúril a z celej sily strčil do Samaela. Ten spadol na chrbát a z ruky pustil dýku. Amitiel sa postavil nad neho. Pohŕdavo sa naňho pozrel. Skrčil sa k nemu, že mu skoro sedel na jeho hrudi. Samael vedel, že sa z tejto situácie musí nejako dostať aj vedel ako, ale nechcel riskovať. Už teraz mu išlo o hlavu a nemal ani dýku. Snažil sa po ňu načiahnuť, ale Amitiel si toho všimol.

„Tak to nie," usmial sa, zabodol mu dýku do ruky a chytil mu bradu do ruky. Samael od bolesti vykríkol, ale len na chvíľu a hneď si kusol do pery.

„Amitiel... Vieš, že to nemusí byť takto..." precedil pomedzi zuby a s bolesťou pozrel na Amitiela. Ten sa naňho len nechápavo pozrel.

„Nepamätáš si tie pekné chvíle so mnou?" spýtal sa ho, no tentoraz to myslel vážne. Amitiel mu neodpovedal.

„Ten hrejivý pocit, ktorý si so mnou cítil..." Čo sa stalo? Prečo si nič nepamätá? Veď si to pamätal... Samael bol úplne mimo. Chcel sa posadiť, ale Amitiel mu už sedel na hrudi a nechcel ho pustiť. Vtedy si uvedomil, že má obe nohy voľné. Zdvihol nohy, chytil ho nimi okolo krku a prudko ich zase položil. Amitiel si to neskoro uvedomil, že spravil chybu a nechal mu voľné nohy, no už stihol z celej sily dopadnúť na chrbát. Samael mu vyrazil dych a kým mal šancu vyrval si z ruky dýku a sadol si na Amitiela. Chytil ho pod krk a dýku mu priložil k hrdlu. Chcel mu ho prerezať, nie hlboko, len tak aby prišiel o svoju moc. No nespravil to. Namiesto toho keď videl, že sa už nadýchol dlho ho pobozkal na pery. Amitiel mal len vytreštené oči a nechápal. Č- čo? Prečo? P- prečo ma.. p- pobozkal? Vtedy si uvedomil a spomenul čo bolo medzi nimi. Nežne ho pobozkal naspäť. V tom si Samael uvedomil, že ho pobozkal naspäť. Prehĺbil bozk a zapojil aj jazyk. Amitiel zavrel oči, pridal sa do bozku a jazykom hľadal ten jeho. Keď sa od seba odtiahli Samael sa vystrel a z úst sa im tiahla slina. Amitiel si zahanbene utrel ústa a prekryl si pery. Samael sa len usmial.

„Už si pamätáš?" milo sa naňho pozrel. Amitiel s červenými lícami prikývol. Trošku sa striasol. Samael z neho zliezol a posadil si ho na svoje stehná. Milo sa naňho usmieval.