Dni ubiehali, no choroba neustupovala. Sem-tam sa objavili nové komplikácie, ktoré však nepriniesli nič horšie, než bola samotná choroba. Ani neviem, ako ubehli tie dva roky babkinej choroby. No viem, že jej to muselo utekať nereálne pomaly, pretože žiť s každodennou boliestkou na tele i na duši musí byť utrpením i pre najväčšieho hrdinu.
Posledné týždne sa choroba akoby upokojila. Neviem, či to bolo tým, že sme sa s ňou všetci úplne zmierili, alebo už len neukazovala svoju silu tak okato, ako doteraz. Svet sa predsa musel hýbať aj s bremenom, ktorého kúsok ležal v srdci každého z nás.
No potom,..potom akoby si niekto zmyslel, že sa dlho neudialo nič zvláštne, spustil na nás jeden šok za druhým. Stará mama začala krvácať. A to tak silno, že ani neviem, ako sa dostala z jednej nemocnice do druhej. Keď mi to mama zavolala, zostala som bez slova a čakala na najbližší spoj, ktorý by ma mohol čím skôr odviezť za mamou. Srdce mi búchalo a ja som nevedela myslieť na nič iné, než na unavenú a smutnú tvár starkej, ktorá tak tvrdo bojovala. Veľmi som sa bála, čo to znamená. Čo dopekla sa zasa skomplikovalo a prečo sa to stalo. V tom momente som si znovu vyčítala, že som s ňou netrávila viacej času. Svoje výčitky som však obaľovala myšlienkou, že bude všetko v poriadku. Ale nebolo.
YOU ARE READING
Deň, kedy Boh spustil svoje srdce na zem ✓
Short StoryTicho je bránou do nebies, odkiaľ vychádzajú slová nepochopiteľné a nezrelé pre zem. Hovorí viac, než bezduché slová hriešnikov, ktorí neviditeľné signály vedúce k pokoju a pokore neúprosne zatieňujú. A niekedy stačí ticho stáť v rušnom daždi, zrane...
