Minúty trvali v ponímaní ticha hodiny a nemocničná chodba zostala bezozmeny. Potom však zrazu zavŕzgali tie veľké, nepriehľadné dvere a ja som dúfajúc stískala dlaň, že to bude mama. V takýchto situáciách som bez nej bola stratená. Chcela som ju mať pri sebe. Keď bola v inej miestnosti, bezo mňa, cítila som sa, akoby mi chýbala časť môjho srdca. V takomto momente som sa bála ostávať sama. Necítila som sa chránená a ja som nutne potrebovala oporu, aj keď ju v skutočnosti ona potrebovala oveľa viac. Z dverí však vtedy vykukla hlava mojej tety, ktorá nám naznačovala, že máme vstúpiť. Konečne - pomyslela som si, no akonáhle som to vyslovila, zmeravela som. Rýchlo som však vstúpila a už som na sebe pomaly mala modrý plášť, ktorý mal chrániť mňa, aj ležiacu osobu v prekliatej miestnosti.
VOCÊ ESTÁ LENDO
Deň, kedy Boh spustil svoje srdce na zem ✓
ContoTicho je bránou do nebies, odkiaľ vychádzajú slová nepochopiteľné a nezrelé pre zem. Hovorí viac, než bezduché slová hriešnikov, ktorí neviditeľné signály vedúce k pokoju a pokore neúprosne zatieňujú. A niekedy stačí ticho stáť v rušnom daždi, zrane...
