Deň, kedy Boh spustil svoje srdce na zem ✓

8.

Ani neviem ako sa to celé zvrtlo, no zrazu sme s mamou boli na verande a potom v aute, ktoré smerovalo na TO miesto. Viem, že sme v aute našli rádio zapnuté dlhší čas, no akoby tam celú dobu hrala iba jedna jediná pieseň. Pieseň, ktorá už navždy v mojej hlave zostane spojená s udalosťou, ktorá ešte väčšmi ukazovala, že svet vôbec nie je takým istým a usporiadaným miestom, ako som si myslela. Stále má neobjavené jamy a záhyby.

Má ticho v hluku a krik bez zvukov.Zdravé srdcia v chorých telách a choré mysle v dokonale nepoškodenom tele. Lásku v trápeniach a radosť v slzách smútku.
Vlastní chaos.

A ten najväčší zmätok zažila moja myseľ vtedy, keď som spolu s mladšou sesternicou vstupovala do miestnosti. Cítila som sa tak neopísateľne divne, že ten pocit cítim zarytý v kostiach. Zmocnil sa ma a usadil sa na hlbine duše, odkiaľ vysielal negatívne, ťaživé pocity. V momente, keď som videla to, na pohľad akoby detské telíčko, opantané káblami na nemocničnom lôžku v strede izby, rozplakala som sa. Slzy naplnili oči až tak, že sa mi všetko vôkol rozmazalo. A sesternica, ktorú som v živote nevidela vyjaviť na povrch hocijakú emóciu plakala tak silno, že som cítila, ako veľmi potrebuje objatie. Schytila som ju k sebe a stískala. Ona ma objímala rovnako pevne a ja som jej dávala celú moju energiu, len aby zvládla pohľad na starkú, ktorá v tom momente už ani len netušila, kto stojí vedľa nej. Keď som cítila, že som tep jej srdca upokojila, odtiahla som sa. Počula som, že do miestnosti niekto vstúpil. Bola to mama, ktorá k nám pristúpila, síce zahalená kvapkami sĺz, no stále nestratila jemný úsmev. Až po chvíli som si všimla, že za presklenným oknom stojí doktor so sestričkou, ktorí vkuse kontrolovali stav starej mamy.

Keď som sa otočila, očami som prechádzala po každom detaile na babkinom tele. Od zatvorených očí, po hadičku v ústach a v ruke. V pozadí pípali prístroje a to ma privádzalo do šialenstva. Slzy mi samovoľne stekali po tvári.Vtedy mama zašepkala, aby sme sa s ňou rozlúčili. A musím povedať, že lúčenie s človekom, ktorý vás možno ani nepočuje, je sakra ťažké. Ako som sa neskôr dozvedela, stará mama dostala infarkt hrubého čreva a keďže pri tom stratila množstvo krvi, upadla do kómy. A nikto netušil, čo sa môže diať ďalej. Presne preto sme prišli za ňou. Aby sme jej mohli poslednýkrát povedať aspoň pár slov, ktoré sme mysleli z naúprimnejšej časti nášho srdca. Ja som si však nevedela pomôcť. Stará mama totiž vyzerala aj teraz tak čisto a nádherne a vyzerala, akoby len pokojne oddychovala po náročnom dni. Rukou som sa dotkla opatrne jej teplej dlane a snažila sa ignorovať tlak v hlave od sĺz, ktoré zaplavili celé moje telo. Neviem, ako som sa vtedy cítila. Necítila som sa prázdna, ani naplnená smútkom či hnevom. Vtedy som vnímala len slzy, ktoré trochu uvoľnili moje napätie v celom tele a starkú. Zapozerala som sa na jej tvár, pomaličky som sa k nej priblížila a šepla "Ľúbim ťa, starká, tak veľmi ťa ľúbim," a položila jej bozk na teplučké čielko, kde nebadane spadla kvapka slzy. Jemne som jej ju zotrela a keď som sa odťahovala, v kútiku oka sa jej zrazu objavila rovnaká kvapka slzy, aká aj dopadla z môjho oka na jej čelo. Vtedy som mala pocit, že nás počuje. Že vie, ako ju ľúbime a že sme jej to v tomto momente chceli čo najviac prejaviť. Ešte raz som jej dala krátky bozk, tentokrát na hebké líčko, dotkla sa ruky a nechala priestor sesternici, ktorá nevedela, čo zo sebou a vyžarovala z nej zúfalstva slabosť.

Všetci sme vedeli, že žiadna rozlúčka nebude dostatočná. Bolo by úplne jedno, či by sme s ňou boli dlhšie, stále by sme mali pocit, že sme sa nerozlúčili dostatočne. Pokope nás držala len nádej, že sa s ňou ešte budeme dlho vídať. A potom prišiel čas odísť. Na starkej som zanechala posledný pohľad, pošepkala som ešte raz tie isté slová, ktoré som jej šepla aj do ucha, požehnana som ju vzdušným  krížom a odkráčala som. Bez slova sme všetci vyšli von a po tmavej noci sme odchádzali domov.

Zničení, zmätení a zlomení.