Na oko dokonalý život

7.

Taylor si ma chvíľku nevšimol ale ako náhle si všimol že Ema je zaujatá niečim iným  tak sa tam tiež pozrel . Prekvapene na mňa pozeral a ja som sa v tej chvíľke s plačom pobrala preč .

Utekala som po chodbe a nevšímala si zvedavé pohľady . Vybehla som zo školy a utekala do menšieho lesíka ktorý sa nachádza na pozemku školy . Utekala som čo mi nohy stačili .Až kým som dobehla ku veľkému dubu o ktorý som sa oprela a začala väčšmi plakať .

Prečo som vlastne prekvapená ? čo iné sa od neho dalo čakať ? Iba mi zamotal hlavu drístami . Myslela som si že ku mne tiež niečo cíti . Asi som sa mýlila .

Počula som kroky . Rýchlo som sa postavila na nohy a uvidela Filipa .

„Ale , ale . Koho že tu máme ? Nemali sme čas sa porozprávať." Povedal a začal sa približovať .

On spravil krok dopredu a ja zasa krok do zadu .

„Filip prosím nechaj ma na pokoji . " povedala som zo slzami v očiach .

„Ale no tak miláčik neplač . Bolí ma z toho srdiečko ."
Povedal pri čom za mnou natiahol ruku .

Znova som cúvla ale potkla som sa o skalu a spadla . On ma ale zachytil a pritiahol ku sebe tak že som narazila o jeho hrud . Zrychlil sa mi dych a nevedela som čo mám čakať . Možno by nebolo od veci odtiahnúť sa ale...možno som chcela niekoho koho môžem mať rada. Ale práve v tejto chvíli som nechcela. Bolo dobré znova cítiť že niekto vás objíma. No hneď som sa spamätala. Bože čo tu robím nemôžem sa objímať s niekým kto mi tak ublížil. Rýchlo som sa odtiahla. No vlastne chcela som sa odtiahnúť. Ale zabránili mi v tom jeho ruky.
„ Ale čo už sa ti zrazu moje objatie nepáči?„ Hovoril pomedzi to ako so mňou cúval a tým sa viac zakrádal do lesa. Zľakla som sa. Pozrela som sa na neho lenže na jeho tvári som zbadal slizký úsmev.
„Ále hádam sa ma nebojíš."
myslím že asi skôr konštatoval než sa pýtal.

Zrazu sme započuli praskot dreva. Rýchlo som sa pozrela na Filipa a chcela som sa od neho odstrčiť. Ale znova. Nevyšlo mi to. Filip napäto sledoval kto sa vynorí spoza stromu. Zacítila som známu vôňu. Presne som vedela kto to je. Potešilo ma to. Síce vôbec neviem prečo. Bol to Taylor. Pozrel najprv na mňa a potom na Filipa. Usmial sa.
„Filip mohol si povedať že si si chceš užiť. Podhodil by som ti niečo kvalitnejšie." Filip sa zachechtal ale ako sa zdalo Taylor ešte neskončil. „No ako vidím máš tu niečo rozrobené tak vás nechám. Učke poviem že jej bolo zle a ty si išiel s ňou domov." Och. Musí byť ten Taylor taký blbý? „Ďakujem Taylor." Pozrela som sa na Filipa či to naozaj hovorí on. Ako naschvál áno. Taylor sa už iba uškrnul.

No tak ako totot nieee . Ja si tým peklom druhý krát nechcem prejsť . HEH . Kto by chcel ?

Musím niečo vymyslieť aby sa ma toto tu prasa nedotklo . Hmmmmm .

Taylor začal pomaly miznúť za stromami a ja s Filipom sme sa ku jednému začali približovať . Filip ma oprel o strom a chytil za zápästia ktoré priklincoval nad mojou hlavou . Druhou rukou mi zatiaľ zašiel od nohavice a začal ma tam ako hladkať . Do očí sa my nahrnuli slzy a všimla si ako to Filipa teší .

No tak toto nie . Nikto sa nebude smiať na tom ako plačem a nikto sa v tom nebude vyžívať .

vystrela som nohu a kopla Filipa medzi nohy . Ten ma v tej chvíli pustila a chitil sa za ...... Všetci vieme za čo . Za jeho úd . To slovo už nikdy nepoviem . No ale speť k príbehu .

Zatiaľ čo on sa sa zvíjal v bolestiach ja som sa rozbehla do školy . Ked som vybiehala z lesa zbadala som pred školou moju skupinku . Nikdy by som nepovedala že práve z nich sa stanú moji priatelia .