Čo takto svet?

Kto sme?

Nádej ako jasná žiara

opäť ku nám kráča,

motúzy šťastia opäť zmáča,

ako malé neposedné vtáča.

Žeby lásky jasný plameň zažla,

alebo choroba už zhasla?

Netrápi ma viac,

ten neposedný strach,

čo dusil ma viac,

ako na poličkách prach.

Zdravý duch

aj zdravý vzduch

okolo mňa je,

len viac nie to trápenie,

ktoré ničí to, čo sa v nás buduje.

Ničí, trhá, žerie, 

znie to ako besnenie,

čo nám všetko zoberie,

aj kúsok srdca zabije.

Nenechajme však,

protivný krach,

zobrať nám to,

naše žiarivé kúzlo.

Lebo len my,

sme samými sebami,

keď žiarime

za stotisíc míľami,

neporovnateľné s hviezdami.