Motorka je môj život

Krčma

Ráno som sa zobudila na klopanie dverí. Posadila som sa na posteľ a rozmýšľala som, koho uvidím stáť pred tými prekliatymi dverami. Chcela som ísť otvoriť, ale Maťej ma predbehol. Dobehla som ho. Otvoril dvere, pred nimi stál Michal. Nechápala som tomu. Slnko ešte ani poriadne nevyšlo. Zaujímalo ma čo tu chce. Celý vysmiaty hľadel na mňa. Pozerala som naňho spoza Maťejovho ramena, pretože Maťej zaberal celý priestor medzi dverami. Michal urob dva kroky dopredu.
,,Môžem ísť ďalej?" spýtal sa Michal.
,,Uvedomuješ si, že si nás zobudil?" spýtal sa ho trochu naštvane Maťej.
,,Prepáč, nechcel som."
Chytila som Maťeja zo zadu za krk a posunula som ho dozadu. On sa iba uškrnul a išiel do kuchyne. Michalovi som gestom naznačila nech ide dnu. Vošiel a pozrel sa na mňa.
,,Čo si chcel?" spýtala som sa ho a zavrela som dvere.
,,Či by som mnou dneska neišla na prechádzku do lesa, tak na večer" odvetil Michal.
,,Rada pôjdem."
,,Dobre, prídem pre teba. Maj sa."
Michal odišiel. Zašla som za Maťejom. Raňajkoval. Sedel na stoličke a na stole mal raňajky. Sadla som si oproti nemu. Maťej sa na mňa pozrel.
,,Čo chcel?" spýtal sa trochu naštvane.
,,Chce ísť so mnou dnes večer na prechádzku" odvetila som.
,,A kam?"
,,Do lesa."
,,A vyzná sa tam, pretože sa tam dá veľmi ľahko zablúdiť."
,,To predsa viem. Niesom malá."
,,Len, aby ste sa tam niekde nestratili a nemuseli by sme vás ísť hľadať."
,,Neboj sa, nestratíme sa."
,,Ako myslíš."
Vyšla som von z domu. Oprela som sa oň. Začula som zvuk motorky. Pozrela som sa smerom k bráne a zbadala som Maroša.
,,Maťej je doma?" spýtal sa trochu hlasnejšie, aby prehlučil zvuk motorky.
,,Áno" odvetila som a hneď nato vyšiel Maťej von.

V rýchlosti si hodil na seba koženú bundu, zobral motorku a aj s Marošom odfrčali preč. Zostala som sama. Rozmýšľala som nad večerom. Čo pre mňa asi Michal chystá? Zvláštne, poznáme sa sotva dva dni a už ma pozýva von. Strašne som bola zvedavá, ale musela som vydržať. Večer bol ešte ďaleko. Mala som veľa času. Rozhodla som sa, že pôjdem do miestnej krčmi. Nie sa opiť, ale niekoho pozrieť. Obloha bola zamračená, tak čo mi ostávalo. Zamkla som dom. Dala si koženú budnu a odišla na motorke do mesta. Krčma bola neďaleko starej chatrči. Zastavila som pred ňou. Zosadla som z motorky a pozrela som na stredne veľkú krčmu, ktorá bola celá drevená. Oproti mne boli hneď dvere a pred nimi jeden schod. Po oboch stranách boli okná. Nadýchla som sa a vošla som dnu. Po oboch stranách boli stoly so stoličkami a na nich sedeli ľudia. Jedny pili, druhí fajčili. Skrátka to tam páchlo alkoholom a cigaretami. V strede miestnosti bol pult za ktorým stál barman. Z jednej strany pultu boli stoličky. Na jednej z nich sedel starý chlap s plešinou, zvráskanou tvárou a mal na sebe čierne nohavice a hnedú budnu. Pil pivo. Sadla som si vedľa neho. V momente, ako ma zbadal, položil pohár na stôl a prekvapene sa na mňa pozrel.
,,Ema?" povedal chrapľavým hlasom.
,,Ahoj otec" odvetila som.
Otec sa pozrel na barmana.
,,Jedno pivo vás poprosím" povedal otec.
Barman načapoval svetlé pivo a položil ho predo mňa.
,,Ďakujem" povedala som a napila som sa.

,,Nečakal som, že ma bude chcieť niekto z mojich detí ešte vidieť" odvetil otec.
,,Ja som nečakala, že ťa pôjdem pozrieť."
,,Prečo si tu?"
,,Prišla som sem zabiť deň."
,,A Maťej je kde?"
,,Odišiel niekam s Marošom, ak vôbec vieš, kto je Maroš."
,,Samozrejme, že viem."
Otec ma chcel chytiť za ruku, ale odtiahla som sa. Nemohla som mu to dovoliť. V detstve sa nás vysral a teraz sa to snaží odčiniť. Nepomôže mu to. Možno som mu odpustila, ale nezabudla som na to. Život s otcom ma naučil skrývať city. Chodil domov po nociach ožratý, ako prasa. Čo to som sa vtedy naučila. Neveriť ľuďom, ktorí sú ožratí. Viem, znie to smiešne, pretože to vie snáď každý, že od ožratého človeka sa nič dobré nečaká. Ak mi niekto bude chcieť ublížiť, poradím si. Otec sa smutne pozrel na zem a dopil si svoje pivo. Vstal zo stoličky. Nahol sa k môjmu uchu.

,,Idem von, ak budeš chcieť o niečom hovoriť, ale silno pochybujem, môžeš sa pridať" povedal otec a vyšiel von.
Rýchlo som dopila pivo a išla som za ním. Strašne ma zaujímalo, čo ten starec odo mňa chce. Zbadala som ho pri jednej motorke, opieral sa o ňu. Podišla som k nemu.
,

,Ale, niekto má movú motorku" povedala som ironicky.
Otec vybral z vačku bundy krabičku od cigariet. Jednu si dal do úst a zapálil. Potom sa pozrel na mňa.
,,Chceš?" spýtal sa ma.
,,Nie" odvetila som.
,,Nehovor mi, že si prestala."
Otec schoval krabičku. Vybral si cigaretu z úst a vyfúkol dym. Postavila som sa vedľa neho, pretože ten dym mi liezol prekliate na nervy.
,,Možno ťa to prekvapí, ale áno, hneď po maminej smrti" povedala som.
,,Neverím, že ťa to neláka."
Otec sa otočil ku mne a v ruke držal cigaretu. Pozrela som sa na ňu. Prečo mi chcel tak strašne dokázať, že sa mýlim? Prečo chcel, aby som začala opäť fajčiť? Nezostávalo mi nič iné ako tú cigaretu prijať. Viem čo by sa stalo, keby som ju odmietla. Zobrala som si ju. Dala som si ju do úst a vsiakla dym, ktorý som následne vydýchla. Otec sa usmial.
,,Vidíš a ty tvrdíš, že si prestala. Hovno. Ani ťa z toho nedusí, tak mi nerozprávaj sprostosti" pokračoval otec a zapálil si ďalšiu cigaretu.
,,Nemôžeš ma nútiť do niečoho, čo nechcem."
,,Ja ťa nenútim. Sama to robíš."
Mal pravdu. Opäť ma to chytilo. Opäť ma lákala cigareta. Ten upokojujúci pocit. Maťej nemal problém fajčiť a vôbec neuvažoval nad tým, že prestane. Ani len kvôli mame. Ja som sa dokázala vzoprieť. Dokázala som si dať od toho pauzu, ale ako teraz vidím, nie nadlho. Pozrela som sa na motorku, o ktorú sme sa opierali. Nešlo mi do hlavy, že otec má motorku. Nechcel nás na nich ani vidieť a pritom teraz on sám na jednej jazdí. Zaujímavé.