Motorka je môj život

Zvláštnosť

,,Zaujíma ťa tá motorka?" spýtal sa ma otec.
Pozrela som sa pred seba.
,,Zaujíma, prečo na nej jazdíš" odvetila som.
,,Ako to myslíš?"
,,Otec, keď mama umrela, nechcel si nás na motorkách ani vidieť, tak ako je dopekla možné, že sám teraz jednu máš?"
,,Ema, vieš ľudia sa menia."
,,Toto nemôžeš myslieť vážne otec! Keď sme boli malí, chodil si ožratý domov každú božiu noc a ty mi teraz odrazu povieš, že ľudia sa menia?! Ty, čo si každú noc vyzeral ako ožraté, smradľavé prasa?! Doteraz si ním zostal! Tak mi tu nehovor, že sa ľudia menia, keď ty si sa vôbec nezmenil!"
Otec uhasil cigaretu a udrel ma. Cigareta mi vypadla z úst na zem. Ihneď ju nohou uhasil. Chytila som si pravé líce. Bolelo ma to. Ucítila som bolesť, ktorú cítila vždy mama, keď prišiel otec domov opitý. V očiach som mala slzy. Zadržala som ich a pozrela som sa na otca. Mal stiahnutú tvár. Vôbec ho nemrzela tá facka. Práve naopak, chcel to urobiť. Chcel mi otvoriť oči, ale prečo? Povedala som, len pravdu o ňom. Myslela som si, že to predýcha, že prizná, že bol vtedy sviňa. Lenže namiesto toho, ma udrel. Čo iné som mohla od neho očakávať. Vždy bol chladný, bezcitný. Milý býval iba vo výnimočných situáciách. Bolo mi z neho zle. Podišla som k svojej motorke. Nasadla som a odišla som domov. Motorku som nechala pred garážou. Začalo sa stmievať. Zrazu sa na oblohe objavili hviezdy. Pozrela som sa smerom k bráne a zbadala som Michala.
,,Ahoj" povedal s úsmevom.
Podišla som k nemu.
,,Ahoj" odvetila som.
,,Môžeme ísť?"
,,Áno."
Spolu s Michalom sme kráčali po úzkom chodníku v lese. Ihličňany boli vysadené tesne vedľa seba. Obzerala som sa dookola a skúmala vôňu prírody. Zastavili sme sa pri starom polene. Pri polene bolo urobené ohnisko. Už len stačilo, aby to drevo Michal zapálil. Tak aj urobil a drevo sa hneď rozhorelo. Sadol si vedľa mňa z pravej strany.

Pozrela som sa naňho.
,,To si ty pripravil?" spýtala som sa ho.
,,Dá sa to tak povedať" odvetil Michal.
Usmiala som sa a zahľadela som sa do ohňa. Michal zbadal, že ma niečo trápi. Zahľadel sa mi na modrinu na pravom líci.
,,Čo sa ti stalo?" spýtal sa ustráchane.
,,Myslíš tú modrinu na mojom líci?" spýtala som sa ho.
,,Áno."
,,To nerieš."
Nechcela som ho zaťahovať do problémov medzi mnou a otcom. Nechcela som, aby mal problémy.
,,Kto ti to urobil?"
,,Bude lepšie, keď to nebudeme rozoberať."
Smutne som sa naňho pozrela.
,,Ema, chcem ti pomôcť."
Pohladil ma po chrbte.
,,Ver mi, som v pohode."
,,Bojím sa o teba."
,,Michal, prepáč, ale svoje problémy si vyriešim sama. Nebudem do nich zbytočne zaťahovať teba, pretože nechcem, aby sa stalo niečo aj tebe."
,,Rozumiem."
,,Chcem len, aby si vedela, že ak budeš mať akýkoľvek problém, môžeš sa obrátiť na mňa."
,,Ďakujem ti, ale toto je rodinná záležitosť."
,,Ja ťa nechcem vidieť smutnú."
,,Už dlho nebudem."
,,Tak to som rád."
Zahľadela som sa mu do očí. Mal ich krásne. Vraveli všeličo, ale bola tam aj štipka tajomstiev. Mal ich zaujímavé, také hlboké, plné šťastia, radosti a lásky, ale zároveň sa v nich dala nájsť aj nenávisť, zlosť, utrpenie a hnev. Bol to silný človek.

Oprel si svoje čelo o to moje. Obaja sme zavreli oči a on ma pobozkal. Bol to krásny bozk, ešte nikdy nikto ma nepobozkal, tak nežne, vášnivo, ako on. Užíval si ho a ja s ním. Nechcela som sa od neho odtrhnúť. Chcela som, aby táto krásna chvíľa trvala navždy, aby už nikdy nerozdelil naše pery. Chcela som, aby boli navždy spojené. Síce som ho poznala len dva dni, ale páčil sa mi. Kebyže mi to nepovie, nikdy by som sa nedozvedela, že to je Lenin nevlastný brat. Som šťastná, že je pri mne a chce mi pomôcť. Začuli sme húkanie sovy. Odtiahli sme sa od seba. Pohladil ma po vlasoch.
,,Mám ťa rád, Ema. Viem, možno sa ti to zdá byť divné, pretože sa poznáme len dva dni, ale.....Aj ja mám rada teba, Michal" prerušila som ho.
Oprela som si svoju hlavu o Michalove rameno. Zaspala som. O hodinu ma Michal zobudil. Uhasil oheň a odprevadil ma domov. Vošla som do domu. Maťeja som zbadala sediaceho na gauči. Čítal si knihu. Sadla som si vedľa neho.
,,Ahoj" povedal a jedným okom sa pozrel na mňa.
Potom sa ďalej venoval čítaniu.
,,Ahoj" odzravila som.
Tentoraz sa na mňa Maťej pozrel poriadne. Zavrel knihu a položil ju na malý stolík predním. Zahľadel sa na modrinu na mojom pravom líci. Chytil mi špičku brady a prezeral si modrinu. Prešiel po nej špičkou ukazováka. Zvraštil obočie. Zhlboka sa nadýchol, pustil mi bradu. Pozrela som sa naňho. Mal vážny pohľad v tváry. Vyžaroval mu z nej hnev. Bála som sa. Bála som sa toho, čo bude nasledovať.