Motorka je môj život

Stretnutie

Slnko zapadlo a na oblohe sa objavili hviezdy. Vždy som rozmýšľala či ma mama odtial vidí. Či vníma z hora čo sa deje tu na zemi. Bohužiaľ spýtať som sa jej to nemohla. Čím tam hore svet iný ako tu dole. Vŕtalo mi to v hlave. Z myslenia ma, ale vrthol smiech, ktorý vychádzal zo zadu chatrče, pred ktorou sme zastavili. Vedľa nás boli ďalšie motorky. Zosadli sme a zamierili sme dozadu za chatu. Všetci sa rozprávali. Zacítila som cigaretový dym a alkohol. Všetci stáli v jednom kruhu až na jedného chlapca.
,,Tak ako sa máme?" spýtal sa Maťej a všetci sa otočili k nám.
Naša partia tvorila celkom päť členov, ale mala som pocit, že oddnes nás bude šesť. Bola som zameraná na toho chlapca v čiernych nohaviciach, koženej bunde a motorkárskými čižmami. Mal hnedé svetlé vlasy, modrozelené oči, bol chudý, vyšší odo mňa a na krku z ľavej strany mal tetovanie. Pozrela som sa na ostatných. Podišla som k čiernovlasému chlapovi s modrými očami, štíhlou a vysokou postavou. Všetci mali na sebe kožené budny, ani sa im nečudujem, sme predsa motorkári. Objala som ho. Objatie mi opätoval. Bol to môj bratranec Maroš. Povahou je veľmi milý, ale dokáže byť rovnako agresívny ako môj brat.
,,Som rada, že ťa vidím" zašepkala som mu do ucha.
,,Aj ja" odvetil a usmial sa.
Odtiahla som sa od neho a objala som moju kamarátku Lenu, ktorá má ryšavé vlasy zviazané do copu, modré oči, je chudá, ale o pár centimetrov nižšia odo mňa. Povahou je veľmi urečnená, ale za to je dosť citlivá.

Maťej priateľsky objal Maroša a potom aj Lenu. Posledný člen z našej partie sa volá Peter. Má blonďavé vlasy, hnedé oči, je trochu pevnejší a nižší, ale nižší ako ja nie je. Povahou je citlivejší, ako Maroš s Maťejom. Je to kamarát hlavne môjho brata. Maťej podal ruku aj Petrovi a potom sme podišli k stolu, ktorý tam bol. Každí z nás si zobral jednu plechovku s pivom a začali sme sa rozprávať. Zozadu na chatrči boli schody na ktoré sme si s Marošom a Maťejom sadli. Peter s Lenou zostali pri stole. Popíjali a jedli chrumky. Tí dvaja sa rozprávali dosť často, teda aspoň tak si to pamätám od nášho posledného stretnutia. Neviem či medzi nimi náhodou niečo neiskrí. Pohlad som zamerala na chlapa, ktorý bol opretý o sud. Pil a fajčil zároveň. Napila som sa z piva. Maťej z vačku nohavíc vybral krabičku cigariet aj so zapaľovačom. Drgol do mňa lakťom. Pozrela som sa naňho.
,,Nechceš?" spýtal sa ma a pozrel na krabičku cigariet.
,,Vieš, že nefajčím odvtedy čo nám zomrela mama" odvetila som a pila som ďalej pivo.
Maťej mykol plecom. Vybral jednu cigaretu, schoval krabičku a zápalil si. Dal si zopár sľukov a potom si cigaretu vybral a vyfukoval dym.
,,Chýba mi, bola to dobrá žena" povedal Maroš.
,,To nám všetkým" odvetil Maťej.
Pozrel sa na mňa vydýchol dym.
,,Mohol by si prestať vyfukovať to svinstvo na mňa?!" spýtala som sa ho trochu podráždene.
,,Prepáč" odvetil Maťej a pozrel sa pred seba.
,,Kto je to?" spýtala som sa a opäť som sa pozrela na chlapa pri sude, akosi som z neho nevedela spustiť oči.
,,Ten je tu nový. Volá sa vraj Michal" odvetil Maroš.
,,Idem za ním."
Vstala som. Maťej sa postavil tiež. Pozrela som sa naňho.
,,Nemusíš tam ísť so mnou, dokážem sa o seba postarať" povedala som a Maťej sa posadil.
Podišla som k Michalovi. Zbadal ma a uhasil cigaretu. Usmiala som sa naňho.
,,Počula som, že si tu nový" začala som.
,,Áno, som Michal Jason" odvetil a podal mi ruku.
Prijala som ju.
,,Ema Stevensová. Teší ma."
,,Aj mňa."
Michal si schoval ruku do vačku nohavíc. Ruky som si preložila na prsiach.
,,Mal by si sa o ňu menej báť. Koniec koncov je už dospelá preboha" povedal Maroš Maťejovi medzitým, ako sme sa rozprávali.
Maťej si dopil pivo a uhasil cigaretu. Podišla k nim Lena.
,,Tak ako sa vám pozdáva môj brat?" spýtala sa Lena.
Maťej s Marošom sa na seba prekvapene pozreli.
,,To je tvoj brat?" spýtali sa obaja naraz.
,,Hej, ale nevlastný."
,,Ach ták" odvetil Maťej.
,,Je to dlhý príbeh, neviem chcete ho počuť?"
,,Nie, vďaka."
,,Ako chcete."
Lena sa vrátila späť k Petrovi.
,,Už si sa zoznámil s ostatnými?" spýtala som sa Michala.
,,Áno" odvetil Michal.

,,Ako ťa vlastne napadlo pridať sa k motorkárom?"
,,Mohli by sme ísť k mostu?"
,,Prosím?"
,,Nie je to ďaleko, poď."
Michal a ja sme išli k motorkám. Obišli sme ich zamierili sme k malému mostu neďaleko nás. Bol to pekný drevený most. Často tadiaľ prechádzali autá. Jeho zábradlie bolo železné. Chatrč bola od nás asi takých 200 metrov. Opreli sme sa o zábradlie a sledovali tok rieky. Po mojej pravici sa začínal les. Boli tam turistické chodníčky. Nevedela som svoj pohľad odtrhnúť od tej rieky. Videla som v nej plávať ryby. Nebola až tak vysoko. Keby zaostrím zrak dovidím až na dno.
,,Takže teba zaujíma, prečo som sa pridal k motorkárom?" spýtal sa ma s úsmevom Michal.
,,Áno" odvetila som.