Opojenie

2.

•Anorexia a alkohol - krajšia kombinácia už ani nemôže byť...

...už odmalička som patrila k dievčatám, ktoré vždy mali jedno-dve kilečká navyše, ale nikdy ma to nejako extra netrápilo, pretože som športovala akokoľvek sa dalo, hrávala som tenis, rekreačne plávala a hrala s rodinou stolný tenis, a tým pádom sa tuky menili na svaly a ja som rástla, mala som úplne super obyčajný život a v ňom všetko - zdravie, uletenú rodinu s troma mladšími súrodencami, útulný domov, skvelý prospech a super kamarátov...čo by mi mohlo chýbať?

To som však netušila, čo so sebou prinesie puberta.

Keď som mala jedenásť, začali sa všetky tie premeny spojené s dospievaním - rast pŕs, naberanie na výške a váhe atď...A práve to naberanie na váhe bolo väčšie než sa očakávalo. Jedla som všetko, na čo som mala chuť a svoju chuť do jedla som nedokázala len tak zastaviť, bolo to silnejšie ako ja...pripadala som si, akoby môj mozog pri pohľade na jedlo prestal premýšľať a rozmýšľali len moje chuťové poháriky...jedla som vždy do prasknutia, akoby to malo byť posledný krát, takže si to viete predstaviť...ale najvytúženejším zakázaním ovocím pre mňa bola Nutella alebo arašidové maslo...jedla som toho na kilá...

Bolo na mne vidieť priberanie a rast a bola som o asi dve konfenkčne čísla väčšia ako moje spolužiačky, ale nebrala som to ako mínus, pripadala som si vyspelejšie a stále som nezabúdala športovať...lenže to nebolo v rovnováhe...

V trinástich na Valentína som dostala svoju prvú valentínku...aké romantické gesto, prvá láska! Keby som vtedy vedela, ako to celé katastrofálne dopadne, tak by som tú valentínku okamžite vyhodila...všetko má totiž dopad na všetko...

Aj prstolap vyzerá celkom nevinne, ale akonáhle si doň zamotáte prsty, už je to hotový diabol, z ktorého sa neviete vymaniť...a to isté platí aj pre kúzlo prvej lásky...a ako každá iná pubertálna baba, čítajúca všetky možné sentimentálne romány, som ako inak horlivo vrela očakávaním ako aktívna sopka kdesi v riti na Havai, keď som si valentínku venovanú mne prečítala.

Stretneme sa dnes na ihrisku o 16:00.

Tvoj tajný ctiteľ

Odkaz mal to čaro...bol ako jed, s počiatočnou lahodnou sladkou príchuťou medu a celkom ma to čaro opantalo...nepripadalo do úvahy, že sa kvôli hanblivosti nedostavím...zvedavosť a viera v dokonalý románik bola silnejšia než rozumný odstup.

Po príchode zo školy do nášho domu len pár minút od školy som v našom byte uskutočnila skúšku atómovej bomby zvanej zamilovanosť. Jej následky boli neskutočné. Celý náš dom bol porozhádzaný a všade sa váľali porozhadzované šaty a iné doplnky, ktoré som si musela povinne vyskúšať a rôzne kombinovať. Bola som naozaj rada, že som s výberom outfitu na prvé rande začala už dve hodiny pred tým momentom, kedy som mala uvidieť svojho tajného ctiteľa. A konečne som pochopila, prečo sa ženy vždy chystajú tak dlho...veď treba využiť všetky možnosti, nie?

Nakoniec som z domu vyšla asi o 15:45. Mala som na sebe tmavomodrý kabát a pod ním tmavosivé obtiahnuté šaty a z uší mi vyseli kruhové strieborné náušnice. S vlasmi zapletenými nabok do vrkoča som si pripadala tak okúzľujúco ako hocijaká Disney princezná. Vedela som o svojom bruchu, ktoré síce nebolo také ploché ako mojich spolužiačiek a hutných lícach, ale aj to mi pripadalo krásne...celá ja som si pripadala krásne.

Ihrisko je pätnásť minút od nášho domu, takže som tam došla presne o štvrtej...naivne som očakávala prekrásneho chalana s veľkou kyticou voňavých ruží a vrelým objatím, ktorým by mi ponúkol teplé miesto v tej mrazivej zime, ktorá ešte stále pretrvávala...dúfala som, že tam bude stáť Ed - môj spolužiak, ktorý bol mojím idolom. Umelec, vedel hrať na klavíri a navyše krásne kreslil...modré oči ako jasná obloha a tmavohnedé vlasy ako kôra majestátnych stromov, vysoký a štíhly...ako sa do jedného chalana mohlo zmestiť toľko dokonalosti? Och...bola som taká hlúpa...

Sny sa však rozpadli ako hrad z piesku po prílive...lebo on ani žiadny prekrásny chalan tam nestál s veľkou kyticou voňavých ruží a s otvorenou náručou iba pre mňa...

Aký prvý pocit som očakávala? Nadšenie.

A aký prvý pocit sa dostavil? Panika.

Potom nechápavosť.

Potom smútok.

A nakoniec po jeden a pol hodine čakania úplná bezcitnosť.

Zdravý rozum prehovoril uprostred noci, keď som sa po hroznom sne, kde som opäť stála osamotená na ihrisku a potom osamelo húpajúca sa na starej rozvŕzganej húpačke, čakajúca na zázrak, o ktorom som vedela, že už nepríde, pretože nemal dôvod, pre ktorý by sa mu tam oplatilo prísť. Ja som bola nič. A až vtedy mi bolo jasné, že aj tá valentínka a to čaro zamilovanosti a túžby po prvej láske, bolo nič...

Dôkazom toho bolo už len video postnuté na Instragrame na profile môjho spolužiaka Victora. Zrejme on vymyslel ten plán, ako si zo mňa vystreliť. Popis pod videom bol nasledovný:

Keď naša buchtička čaká na svoju vysnenú lásku Nutellu, aby bola konečne naplnená😂

Už som viac nepotrebovala vedieť.

A hneď po vymyslení plánu a dôkladnom obzeraní v zrkadle som už viac ani necítila.

Z môjho života sa stalo nič.~

Kajulik