Opojenie

4.

•Ledva stojím na nohách, ale aj tak si tvrdohlavo nesiem svoju pre mňa ťažkú tašku celkom sama. Nepotrebujem pomoc ani súcit. Nechcem ich.

Odovzdávam sa tomu, čo by sa aj tak muselo jedného dňa vtrepať do môjho života. Za rok a pol už druhá psychiatria. Naozaj v tejto oblasti bodujem...nie každému teenagerovi sa také niečo podarí...ja to však neberiem ako výhru.

Táto psychiatria vyzerá presne tak ako každá iná - ošarpané sivé steny s neupravenými a zrejme zo sekundy na sekundu nasprejovanými nadávkami a inými nápismi, tvar kocky, žiadne balkóny, okná so zhrdzavenými mrežami čisté zrejme iba vtedy, keď ich dávali a plochá strecha. Vyzeralo to podobne ako hocijaká väznica a ostnatý plot okolo toho celého ten prekrásny väznicový dizajn ešte umocňoval a hlbšie vrýval do mojej mysle...musím to však prijať ako svoj nový domov na zrejme dosť dlhý čas. Som z toho naozaj nadšená...

Už dva týždne som nepila, čo je zatiaľ môj rekord. Predtým som si vypila aspoň jedno 10-percentné pivo a pár štamprlíkov vodky denne. A keď bola možnosť ujsť z domu a trochu prečistiť myseľ, využila som ju a neskončilo to len pri jednom krígli a pár štamprlíkoch...bože, ako veľmi by som si teraz niečo ostré šupla! Zrejme začína abstinenčný absťák...a som si istá, že nie je posledný...

"Ako sa z takého milého, zlatého a bucľatého dievčatka mohla stať taká vychudnutá alkoholická troska?" vravela mama počas plaču, ktorý sa potichu ozýval z jej a otcovej spálne. "Veď sme ju vychovali najlepšie, ako sa dalo, nie?" hovorila a nechávala puchnúť vo vzduchu tú pre zdrvených rodičov nechutnú otázku.

"Zrejme nie," odpovedal otec hlasom zlomeným a na míle vzdialeným hlasom, strateným kdesi v inom paralérnom vesmíre spomienok na to, aké som bola jeho malé, krásne a večne usmiate dievča, ktoré s ním chcelo vždy umývať auto, chodiť bicyklovať a korčuľovať v zime na zamrznuté jazero, ktoré bolo  každú zimu prázdne a čakajúce iba na nás, jediných a stálych návštevníkov, ktorí to tam z celého srdca milovali. Aj ja som to milovala...ale už je to iba spomienkou...pekne bolestivou spomienkou.

Áno, je to jasné.

To ja som to celé dokašľala.

To ja som začala chudnúť.

To ja som takmer umrela na podvýživu.

To ja som predstierala, že už som z toho temna a zaslepenosti vonku aj napriek tomu, že som v skutočnosti tajne všetko jedlo neskôr na vychádzkach vyvracala.

To ja som potom dostala slobodu a opäť ju využila na čosi, čo už len z počutia názvu znie ako hotová katastrofa.

To ja som opäť zlomila rodičov a pomohla zakoreniť zúfalstvu a smútku v ich srdciach.

To ja. Všetko.

Prebudím sa z krutého myšlienkového zovretia až v momente, keď si uvedomím prach poletujúci okolo mňa z toho, že svoju ťažkú cestovnú tašku natrepanú vecami od výmyslu sveta, ktoré mi zbalila mama ako vždy pre prípad núdze, vláčim po zemi, ktorá je suchá a bez nejakej bujnejšej vegetácie. A čo som čakala, veď je január a už také tri týždne nepadla jediná snehová vločka či kvapka dažďa. Zem je zamrznutá a suchá. Rovnako ako moje srdce.

Nejakým spôsobom tú tašku takto dotiahnem až k vchodu do areálu ohraničený tým sprostým ostnatým plotom. Je mi z toho všetkého nanič...ako keby som už nemala dosť veľký pocit, že som väzeň vlastného života a tela, v podstate sa ním aj stanem.

Pri vchode stojí chalan v čiernej vetrovke, sivých teplákoch a bielych členkových teniskách. Jemný vietor sa mu pohráva s jeho už zrejme dlho nestrihanými a neupravenými havraními vlasmi, aké mám aj ja. Na chrbe má malý sivý batoh. Aj ja som taký malý batoh mala pôvodne zbalený...čo by som zaňho teraz dala...kvôli tej ťažkej taške si už ani necítim to svoje kostnaté rameno.

Stojí tam ako soľný stĺp bez nejakého náznaku pohybu. Akoby sa rozhodoval, či radšej neutečie kamsi dokelu na koniec tejto nekonečnej pustatiny ďaleko od normálnej ľudskej civilizácie a tam po niekolkých dňoch od dehydratácie a mrazu nezomrie namiesto toho, aby tu strávil celú večnosť sprostým vyčkávaním na vrátenie svojich krídel slobody a potom aj tak zomrel na otravu alkoholom. Aj ja teraz o tej prvej možnosti dosť uvažujem.

Prídem až k nemu a všimnem si, že tam nevyčkáva pre nič za nič. Vchod je ako inak zamknutý. Aký hlupák by nechal otvorené dvere, ktoré tie beznádejné prípady vypustia na slobodu, aby boli na úkor tomu krásnemu a spravodlivému svetu?

Vyberiem si z vrecka bundy mobil a pozriem sa na čas. 14:55. Čas prijatia na liečenie je o tretej...

Ani sa na seba nepozrieme. Mám chuť zdrhnúť z toho odporného ticha, pretože ma neskutočne znérvozňuje. Doma u nás po vyslovení môjho jasného verdiktu, že idem na liečenie, zaplnilo celý dom takéto isté ticho. Ticho pred búrkou. To najhoršie ticho.

Chcela by som hľadieť na pohár plný vína alebo hocičoho iného, čo obsahuje ten otupovač mysle. Čo by ma zbavilo schopnosti myslieť. Aspoň na chvíľku. Aspoň chvíľku tej letargie, že svet je iba jednoduchá skladačka z radosti a zábavy. Žiadne starosti, obavy či problémy. Nič negatívne. Len pozitívne. Len ja a kamoš alkohol.

Lenže ten kamoš tu nie je a ani nebude.

Keď ma ako malú trápilo, že nemám tú super drahú bábiku či neskôr ten super drahý mobil s úžasnými funkciami, ktoré mi reálne obohatia život, zobrala som si kolieskové korčule alebo bicykel a išla von na ulicu sa tam premávať hore dole, šlapať rýchlejšie ako Peter Sagan či robiť lepšie otočky na korčuliach ako profesionálne krasokorčuliarky na ľade. Naplnila som sa predstavami, aké je skvelé byť taká skvelá, aj keď som skvelá vôbec nebola. Ja nepotrebujem žiadnu bárbinu či mobil. Vystačím si aj sama s tým, čo mám.

Neskôr som trápenie zajedala. Keď som videla Eda smiať sa a skvele baviť s nejakou pre mňa odpornou a dotieravou babou, zobrala som si jedlo z desiaty a po príchode domov sa napchala všetkým sladkým, čo som mala po ruke. Vravela som si, že veď ja ho nepotrebujem, keď je na takej nízkej úrovni, že sa baví s takými ako je tá baba. Ale na druhý deň som od neho nevedela odtrhnúť pohľad...

A teraz skúsim myslieť na nemyslenie.

Napokon sa to podarí...asi na tridsať sekúnd. Zakloním hlavu, otočím sa proti vetru a nechám sa ním hladiť, ako keby to boli kohosi hebké ruky, ktoré ma uspávajú. V zápätí mi však vyletí z úst čosi, čo som nečakala ani ja.

"Kvôli čomu si začal piť?"

Neznámy sa ani neotočí, zrejme sa hrá na hluchého. Je však jasné, že otázka bola smerovaná naňho. Prečo mi sakra neodpovie? No dobre, ruku na srdce, aj ja by som v tejto situácii asi túto otázku odignorovala a nechala ju plynúť mimo mňa ako všetko ostatné naokolo, čo nepatrí do môjho sveta. Ale aj tak ma to vytáča. Ženská intuícia mi totiž nahovára, že nie je ticho preto, že by nad odpoveďou rozmýšľal...on ju určite už veľmi dobre vie...

Keď neznámy odlepí prekvapivo pohľad od zeme a zadíva sa smerom k tej otrasnej budove, obzriem sa tam aj ja a zbadám akúsi ženu, ktorá kráča smerom k nám. Keď k nám dôjde, z hádam miliardy kľúčov, veľkých, malých či farebných vytiahne jeden celkom obyčajný a odomkne nám. Bez jediného slova nás pustí do areálu a keď vojdeme, zamkne a bleskovo rýchlo ako nadopovaná myš začne kráčať k dverám do budovy. My sa za ňou snažíme držať za ňou krok a neznámemu to aj ide, ale ja mám pri tom pocit, že moje pravé rameno už o chvíľu nebude pevne na svojom mieste a ja sa tam zrútim na zem od únavy. Onedlho je medzi nami veľká medzera. Keď dôjdu k dverám a mne chýba ešte kus k nim, pomyslím si, že som v keli.
Tá naspídovaná ženská sa na mňa vykašle a ten neznámy ignorant bude jej príklad nasledovať a nechajú ma vonku zomrieť od únavy. Zaberiem z posledných síl a ten kus nejako prejdem a ocitnem sa pri dverách. Drží mi ich na prekvapenie otvorené ten neznámy ignorant. Chcem ho odignorovať rovnako ako on mňa s mojom otázkou, ale odrazu z neho vyjde jednoduchá, ale zároveň tajomná odpoveď:

"Kvôli úspechu."•

Kajulik