Opojenie

5.

~To dievča vyzeralo ako typická alkoholička alebo feťáčka- vychudnutá na kosť, prepadnuté a krvavé oči, pohľad sklenený a neprítomný, mysľou akoby zahrabaná kdesi dávno v minulosti, kde nespoznáva samú seba. A ja mám taký istý pocit zo seba.

Keď sa ma pri vchode do areálu duchom neprítomne opýtala, prečo som začal piť, práve som o tom rozmýšľal a odpoveď som mal už na jazyku: Začal som piť kvôli úspechu. Nie však kvôli tomu môjmu.

Rozhodol som sa ju však naťahovať ako nejakú gumičku a čakať, kým nepraskne. Samozrejme, nebolo to voči nej ani trochu fér, ale chcel som si aspoň na chvíľku užiť pocit, že sa ma niekto úprimne pýta, prečo som s tým začal a nie iba vyčíta, že som s tým vôbec začal. Bolo to po prvýkrát a ja som sa pritom necítil ako pri nejakom policajnom výsluchu. Cítil som sa akýmsi spôsobom žiadaný. Alebo ako normálna ľudská bytosť, ktorá má aj nejaké city, názory a dôvody. Svoje potešenie som však nedal veľmi najavo.  Tešil som sa sám pre seba, a to mi stačilo...nepotrebujem, aby si ku mne niekto vytváral sympatie a aby som sa aj ja neskôr na niekoho naviazal. Keď nájdem cestu, ako sa odtiaľto dá dostať bez toho, že by som tu musel dlho zbytočne snívať o odchode a brať tie oblbováky proti agresivite, depresii a kadejaké iné svinstvá len preto, aby mi bolo na chvilinku lepšie - skúsenosti hovoria za všetko -  tak odtiaľto vypadnem...

Keď som videl, ako sa otočila proti vetru a nastavila mu svoju utrápenú tvár, vyzerala, akoby mu telepaticky vravela: "Je jedno, ako silno budeš fúkať, ja už som aj tak dávno preč." Nechala ho odfúknuť všetko, čo ju ťažilo v hlave ako nejaká obrovská skládka odpadu. Prestala myslieť. Prestala cítiť. Prestala žiť ako ona. Stala sa súčasťou vetra. 

V tej chvíli vyzerala dokonca pekne. Keby mala aspoň o šesť kíl viac a usmievala by sa viac srdečne, možno by sa mi aj zapáčila. Ale to neprichádzalo a ani neprichádza do úvahy. Žiadne city, iba rozum. Čím skôr budem ďaleko od tejto mučiarne, tým lepšie. 

Tá žena, ktorý nám prišla  konečne o 15:00 otvoriť, už však nepôsobila tak príjemne. Chodila neuveriteľne rýchlo ako nejaká naspídovaná veverička a v tvári pôsobila vážne. Mala ľadový pohľad vraha. Len tak-tak som udržiaval svoj pohľad hľadiaci kamsi do riti od nej a snažil sa tváriť úplne odmerane, akoby som lietal na jednorožcovi v celkom inej dimenzii. Jej vražedný výraz sa nedal prehliadnuť a keď na nás pozrela, mal som pocit, ako by sme boli dve odporné bradavice, ktorých sa mieni veľmi rýchlo zbaviť. Dal by som ruku do ohňa za to, že jej register trestov nie je čistý. 

Jej rýchlosť sa našťastie nezmenila a totálne nás ignorovala. Neviem si predstaviť, že by sa s nami začala rozprávať alebo ešte horšie - kráčala by vedľa nás, "nenápadne" si nás premeriavala a popritom držala tú obrovskú kopu kľúčov, ktorá by jej mohla poslúžiť ako dobrá vražedná zbraň. Mráz na chrbte však neustával, aj keď bola najmenej sedem metrov predo mnou.  

 Celkom pekná alkoholička zostávala vzadu. Asi stotinku sekundy som mal tendenciu zastať, dôjsť k nej a zobrať jej tú stredne veľkú tašku, ktorá však zrejme bola ťažšia ako ona sama. Bolo mi jej akýmsi spôsobom ľúto, pretože som tušil, že to dievča za svoj dosratý život nemôže úplne priamo. Narozdiel odo mňa. 

Rozhodol som sa však pre iné gesto, ktoré by jej pomohlo a mňa samého aspoň čiastočne uspokojilo, pretože už len žiť s pocitom, že som dostal nielen seba, ale aj svojich rodičov a najmä mamu, ktorá bola jediná, ktorá mi aspoň občas viditeľne dala najavo, že je tu stále pre mňa, na samé dno. Teraz, keď som triezvi viac ako len pár hodín, už všetko nevnímam len cez hmlistú stenu, ktorá mi ukazovala iba moju samotu a alkohol ako jediný prostriedok na odstránenie žiaľu a spomienok. Predtým som obviňoval Stuarta, že za moje dnešné stroskotané ja môže iba on. Teraz sa mi však tá moja "ideálna" hmla rozplynula a odkryla mi tým ešte viac "ideálnu" realitu a hlavne zdravý rozum, o ktorom som si myslel, že už dávno u mňa dal výpoveď.

A ten zdravý rozum mi povedal, že to ja som si kupoval toho svojho "kamoša" a vlastne za všetko môžu mnou vypité poháre až do dna. 

Keď tá ignorantka otvorila dvere a následne aj odišla, ja som ostal vonku a držal tej celkom peknej alkoholičke dvere. Ona sa mordovala s taškou a vyzerala tak, že o chvíľu omdlie a na tej prašnej zemi zomrie od únavy. Možno by to však pre ňu bolo vykúpením. A myslím si, že v jej stave by som sa radšej vzdal možnosti žiť, keď už aj vyzerám ako chodiaca mŕtvola. Slabošské, ja viem. 

Nejako sa jej podarilo doterigať aj s tou taškou ku dverám a jej spočiatku prekvapený výraz mi neunikol. Potom nasadila poker face a snažila sa tváriť ako ten najväčší ignorant na planéte, v podstate ako ja. Jej sekundové zastavenie po mojej náhle vyslovenej odpovedi mi však neuniklo. A ja viem, že tomu dievčaťu tá odpoveď bude rezonovať v hlave. Aj keď by som to tak nemal cítiť, tak cítim istú radosť a zvedavosť, čo bude ďalej. 

V tomto pekle to bude totiž asi tá najzaujímavejšia vec, akú zažijem.