Opojenie

3.

~Predtým som si myslel, že môj život je peklo...teraz však viem, že oproti tomu, čomu sa strmhlav bez možnosti zastať rútim do cesty, bol môj život plný diskoték, alkoholu a neustálej mrzutosti z opice raj na zemi.

Sedím na zadnom sedadle čierneho prepychového auta značky Mercedes, tentoraz by som však mohol aj šoférovať, pretože som už týždeň nepil. Naposledy som pil na tej sprostej párty, ktorá sa mi stala aj poslednou a osudnou...

...keď som došiel domov po tej párty do nášho domu, čakal som, že si ešte aspoň dva dni budem nerušene žialiť ako zvyčajne sám, iba ja a môj dobrý starý kamoš alkohol, budem sa smiať na svojich sprostostiach, ktoré vyplodí moja tak či tak nie veľmi funkčná opilecká myseľ, budem si len prilievať a prilievať a aby som si nepripadal trápne a tak veľmi osamelo, nalejem tú Brandy aj do druhého nachystaného pohára a sám sebe si pripijem so slovami: "Na môj "úžasný" život plný slobody!" A potom obidva poháre vypijem na ex...teraz by som však radšej na tú párty ani nešiel...ani nepil...ani nič, len by som normálne napríklad čučal neprítomne na telku a rovnako neprítomne prepínal z krimináliek na programy o varení a tak ďalej, lebo ak by som na tú párty nebol šiel, teraz by som si nalieval svoj prvý ranný pohárik škótskej whisky...

Lenže osud zrejme ešte to nič, čo som mal ako jediné vo svojom živote, chcel dosrať a dať mi najavo, že sa ešte dá niečo na tom nič pokaziť a zo mňa sa môže stať ešte väčšia troska akou som posledný rok a pol doteraz bol...

...Po odomknutí vchodových dverí sa mi naskytol naozaj nepríjemný pohľad: Na chodbe, zrejme očakávajúc môj príchod, stáli všetci - vážny brat, uňho v náručí jeho naoko vážna snúbenica a vedľa nich vážni, sklamaní a naštvaní rodičia. Všetci opálení od horúceho slnka na Miami, kam išli na desať dní na dovolenku. Ja som s nimi samozrejme nechcel ísť...samota mi bola vecou, ktorú som neraz oplakával, ale aj vykúpením, pretože aj keď rodičia vedia, že mám vážne problémy s alkoholom, nikdy ma naozaj piť nevideli. Videli len výsledok. A bol som rád, že videli iba to. Keď som si ich všimol, spočiatku som vôbec nechápal, čo tam robia, lebo som žil so silným presvedčením, že sa majú vrátiť až v stredu 2.1.2019. Myslel som si, že je to iba halucinácia, ktorú spôsobuje moja trieštiaca hlava a doznievajúce účinky môjho kamoša v tele, ale opak bol pravdou - naozaj tam stáli v celej svojej kráse. Štípal som sa do ruky, lebo som sa chcel z tej nočnej mory čo najskôr prebudiť, žmurkal som ako splašená pipčka, keď neverí tomu, že tú kabelku, ktorú už dlho chcela, zlacneli o polovicu, ale ani jedna vec mi nepomohla prebudiť sa opäť vonku v tej zime na tvrdých doskách terasy. Bola to realita. A dosť krutá.

Keď som sa nehýbal ani nič neprehovoril, ozval sa môj premúdry braček, ktorý sa vždy ujal slova, ak bolo treba mudrovať a prehovárať do duše. To mu vždy išlo najlepšie - svojím štýlom reči a nesmiernou inteligenciou dokázal vzbudiť pocit, že vy ste oproti nemu totálna nula a on je najmúdrejší na celom celučičkom svete...o svete sa však hovorí, že je malý, nie?

"William...zase si opitý ako nejaký starý robotník z krčmy. To je dosť ungustiózne."

Uškrnul som sa ako taký škôlkar, keď vymyslí dobrú blbosť, ktorá však narobí kopec problémov. "Prosím ťa, a o čo znamená to tvoje formálne slovíčko ungustiózne? Prepáč mi to, ale na svete už neexistuje niečo podobné tebe," vypľul som naňho tie slová, akoby to boli nejaké odporné kúsky jedla, z ktorých mi je na zvracanie.

Zarazilo ho to, ale hneď po tej stotinke sekundy prešiel do módu "vážny advokát" a opäť formálne odpovedal: "Tvoja odpoveď je ungustiózna takisto ako celá tvoja osoba," povedal a na dve sekundy sa odmlčal, akoby mi dával priestor na odpoveď, ale potom opäť spustil, "pre človeka s tvojím inteligenčným kvocientom je však ťažké chápať také vysvetlenia, takže ti to objasním: slovo ungustiózny je prídavné meno, ktoré znamená nevhodný."

Usmial som sa a odpovedal mu čo najpokojnejšie, pretože vo vnútri som vrel. Ak by tam neboli ostatní a ja by som bol pod vplyvom, hneď by som mu vrazil. "Ďakujem za vysvetlenie, ale mohli by sme prejsť na inú tému, napríklad na vašu dovolenku? Ako ste sa tam mali?"

Môj pokus mi bohužiaľ nevyšiel.

"Nebudeme hovoriť o nás, ale o tebe. Nemienime sa ďalej hanbiť za to, aký si človek," zapojil sa do debaty otec a ja som zavrčal.

"Som dospelý a mám právo si robiť so svojím životom, čo sa mi zachce! Už nenosím plienky a už nepotrebujem vaše prednášky o tom, čo a ako musím robiť, aby som nebol taký nemožný a vy by ste sa za mňa nemuseli hanbiť!"

Otec ku mne pristúpil bližšie a vlepil mi facku. Nepohol som ani brvou.

"Musíme ti dávať tie prednášky, lebo ako dospelák sa vôbec nesprávaš!" zrúkol na mňa otec a ja som opäť nereagoval.

"Keďze ty si nevieš poradiť sám, rozhodli sme sa ti pomôcť my," povedal pokojne môj brat Stuart a ja som vybuchol: "Vážne?! A ako prosím ťa?! Keď sa z teba stala slávna hviezdička a bol si najlepší pod slnkom, ako som sa mal cítiť ja?! Vtedy mi kto pomohol, hm?! Nikto!!! A kto si všimol už pred rokom a pol, že sa v tom svinstve doslova potápam?! Kto mi vtedy prišiel na pomoc, ha?! Nikto!!! Takže teraz, aby ste sa ešte mohli dotrepať do toho vášho modrého nebíčka, mi vrelo a úprimne ponúkate pomoc...hm...Boh vás má určite na svojom zozname...zozname s ľuďmi, ktorí patria do pekla!!!"

Otec mi vlepil druhú, tentoraz silnejšiu a ja som stíchol. Mama mala v očiach slzy...a na mňa prišli tiež. Och...prepáč mi, mami...

"Pôjdeš na protialkoholické liečenie," povedala napokon mama a spustili sa jej tie slzy, ktoré sa snažila zahnať preč z kútikov očí, akoby to boli nočné mory, ktoré jej nedajú spať. To ja som bol tou nočnou morou...a už som nemal silu odďaľovať to, čo bolo nevyhnutné...a tak som si otvoril bránu do ozajstného pekla, pred ktorým teraz stojím.

"Zlom väz, William," poviem si nahlas a bez rozlúčenia odkráčam.~

Dlhšia kapitola, dúfam, že neprekáža a bude sa páčiť...naozaj som sa potrebovala vypísať...

Kajulik