Well that's funny [SK] ft. Chloe

o n e

Moja matka sa znova vydala.

Je to vlastne celkom čerstvé. Iba pred týždňom si so svojím novým manželom vymenila sľuby pred oltárom a nie je tomu ani dvadsať štyri hodín, čo sme nadobro zavreli vchodové dvere nášho bytu číslo 17, kde som vyrastala od svojho narodenia, a so všetkými svojimi vecami naloženými v hnedých škatuliach, sme sa odsťahovali za našou novou rodinkou. John Malik okúzlil moju matku natoľko, že sa rozhodla vziať si jeho priezvisko a výhodne k tomu získala aj nevlastného syna Zayna.

"Je v rovnakom veku ako ty, Trix, budete si rozumieť," sľubovala ešte v aute, keď sme mali namierené do nášho nového domu.

Ja a Zayn sme síce boli v rovnakom veku, dokonca ma mama prihlásila aj na tú istú školu, ale vývoj udalostí po našom príchode nevypovedal zrovna o tom, že by bol Zayn šťastím bez seba z nového prírastku do rodiny.

Teda chvíľu sa zdalo, že áno, keď sa mi ráno ochotne ponúkol, že mi vysvetlí cestu do školy. Dokonca mi pripadal aj celkom priateľský na to, že ma ešte pred dvanástimi hodinami chcel zavraždiť pohľadom hneď vo dverách. Chvíľu som dokonca uvažovala nad tým, že by nakoniec nemuselo byť zas až tak hrozné mať súrodenca. To bolo, kým som po dvadsať minútovom blúdení po meste neskončila na opačnom konci od miesta, kde sa nachádzala moja nová stredná. A to len preto, že som sa riadila Zaynovými inštrukciami.

Do školy som vbehla asi štvrť hodiny po zvonení na prvú hodinu a správnu triedu som, po niekoľkých nevydarených pokusoch, našla o ďalších päť minút neskôr.

"Do-dobré ráno, prepáčte, ale môj... totiž... ja som..."

"Vy budete určite slečna Asherová, všakže," prerušil ma profesor po tom, ako som sa snažila vyhabkať, že som nová študentka, no veľmi mi to nešlo, keďže som posledných dvadsať minút bežala rýchlejšie než gepard na love, v snahe nezmeškať do školy, plus fakt, že som pri narodení nebola obdarovaná práve najlepšími rečníckymi schopnosťami (alebo za to skôr mohlo to, že som hanblivá a občas, keď sa cítim pod tlakom, alebo keď je na mňa upretá veľká pozornosť, alebo vlastne kedykoľvek, sa neviem vykoktať).

"Správne," prikývla som víťazoslávne, pretože po mojom chabom pokuse o predstavenie ma zalial pocit šťastia, že to nakoniec nebude až tak nutné. Teraz si budem môcť ísť sadnúť do voľnej lavice a splynúť s davom. Alebo aspoň v to som dúfala, no nepodarilo sa mi ani poriadne spraviť prvý krok a profesor pokračoval: "Prvý deň v škole a už meškáte. To nie je dobrá vizitka."

Na svojom dlhom a úzkom nose si ponapravil okuliare, aby sa cez ne mohol na mňa poriadne pozrieť, a len čo tak spravil, pomaly a odsudzujúco pokrútil hlavou. Mohla som takmer počuť, ako sa práve rozhodoval, že ma bude po celý zvyšok roka nenávidieť. Skvelé. Prvý deň, prvá hodina, prvý profesor, a ja už som si stihla spraviť nepriateľa. Vlastne dvoch, ak rátame môjho nového brata Zayna.

A spolužiaka, ako som zistila, keď som z jednej zo zadných lavíc začula tichý smiech a po tom, ako som tam pozrela, zbadala som jeho čierne, dohora vyčesané vlasy, ruka stisnutá do päste a popri tom, ako v sebe dusil smiech, päsť si tlačil k ústam, akoby ho chcel zatlačiť naspäť do úst. Tým mi vzal aj tú poslednú nádej, že sa len pomýlil, keď zadával adresu školy do Google maps.

"Prepáčte, už sa to viac nestane," dostala som zo seba po tom, ako som obrátila kajúcny pohľad späť k učiteľovi.

Vyzeralo to, že ma mal učiteľ za tie dve minúty, čo uplynuli od môjho škandalózne neskorého príchodu, už plné zuby, pretože v ten istý moment, kedy som sa mu pozrela do orlej tváre, iba zomkol pery prísne k sebe a trhol hlavou smerom k laviciam, čo som si vyložila tak, že mi práve neochotne dal povolenie prestať sa strápňovať pred celou triedou a aspoň sa pokúsiť zapadnúť medzi svojich spolužiakov. Zatiaľ mi to totiž šlo naozaj skvele. Než som sa posadila do jedinej voľnej lavice pri okne, ktorá bola na moju smolu úplne vpredu, s predsavzatím, že už si nikdy nedovolím prísť na hodinu neskoro a zároveň, že už nikdy nebudem veriť Zaynovým presvedčivým inštrukciám, zablúdila som znovu pohľadom k jeho lavici. Keď si všimol, že ho sledujem, zatváril sa vyložene hrane ľútostivo, akoby sa ani nesnažil dať mi falošný pocit, aby som mu verila, že svoj hlúpy žart ľutuje. Hneď nato sa usmial a zamával mi, čo bola k tomu všetkému len čerešnička na torte.