Vyjavené stvorenia,
čo hladia si tváre,
hľadajúce znamenia,
že patria ich mame.
„Mama pehy nemá veru!"
Posmešne líčka jej ďobe.
Na tele poznať iba veľkú zmenu,
neblížia sa k žiadnej zhode.
„Sťa sakura, našej mamy tvár!
Tak čistá, ako jej duša.
A tá tvoja? Celý orgován!
Snáď oklamať ma skúšaš?"
„Ja a teraz luhať?
Ty fúria ryšavá!"
„Radšej ryšavá ako do vlasov si uhlie strúhať.
Aspoň ako mama viac vypadám!"
„Vraj na smaragd, rubín sa podobá!
Čo len nepovieš, sestrička drahá.
Pokračuj a oboch nás pochová
fakt, že toto veru nie je naša mama."
„Z nás je cítiť človečina!
Že nie sme vlastní cez hory sa roznáša!
Lež toto nie je naša domovina,
toť ale povedz, prečo braček na mamku sa ponáša?"
„Ušká ostré, čo nás po tom, prepána?
A či to závisť syčí z pusy?
Pleť, očká, vlasy, nič ho s matkou nespája!
Tvoje správanie mne veľmi sa hnusí."
„Do vlasov uvila mu svoje!
Zaplietla šticu malého brata,"
„Tak popros ju nech zrobí i tvoje,
toť povyku pre trochu zlata."
Plameňom zášti domov im horí.
Že by ich začuli, nikto nerátal.
Za rohom schovával sa braček malý,
ktorý len tíško zaplakal.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Čím sú dvojičky straršie, tým viac si začínajú všímať rozdielnosť medzi nimi a ich mladším bračekom Itsukim.
Ktorý z nich to podľa vás znáša horšie? Hotaru či Haru?
Prepáčte že dlho nevyšiel žiadny diel, za pár sekúnd tu máte ďalší! :)
YOU ARE READING
Nečistí
PoetryNezáleží na tom koľko krát si vydrhneme telá v rieke, aj tak budeme nečistí. Preto si už odmietam čo i len umývať ruky Prvý diel kratšej fantastickej trilógie písanej formou poézie. Nečistí, Diel 1 Fialová jašterica
