Movrdia Rozprávačka

1. kapitola

,,Choď do kel!" zvolal Kay. ,,Nie ty!" zakričala som naspäť a hodila po Kayovi Brownovi hnojivo, ktoré bohužiaľ nepatrilo do jeho otrasného, sebeckého ksichtu ale do zeminy podo mnou. ,,Ješšišišišiši." Zvedla som a hodila po ňom ospravedlňujúci pohľad. Nemala som síce Kaya rada (akože vôbec vôbec, je to sprostý movrd), ale som dosť súcitná a keď som videla Kaya, ako ten hnus má hádam aj v nose, prišlo mi ho trošku ľúto. Cez hlinu, ktorá mu visela na mihalniciach sa na mňa škaredo pozrel. Vyzeral ako debil. Zhlboka som sa nadýchla, čakajúc záplava nadávok. A tá prišla. Lenže nie od neho, ale od učiteľky, ktorá nás prišla skontrolovať, či sme už vysadili dostatočné množstvo kamiliek. ,,Hanah! Kay! Čo sa tu preboha stalo?" zvrieskla, keď zbadala Kayovú špinavú tvár. ,,Kay...chcel... ochutnať hlinu!" vyhŕkla som bez premýšľania. Čakala som aspoň maličký úsmev, ale naša učka nemá zmysel pre humor. Vôbec žiadny. Ale, že absolútny. ,,Pani učiteľka," začal Kay a ja som vedela, že to neveští nič dobré, ,, Všetci vieme, že Hannah je nevypočitateľný psychopat. Dostala záchvat zlosti a začala po mne hádzať hnojivo. Bolo to veľmi nebezpečné. Ešte že ste prišli." Slovo "veľmi" až priveľmi zdôraznil. Zamračila som sa. Vôbec to nebola prevda! ,,Ale pani..." nestihla som odpovedať. ,,Hannah! No toto! Dnes sa dostavte do riaditeľne!" ,,Ale..." ,, Žiadne ale!" Zachmúrila som sa. Ten movrd Kay! Škaredo som na neho pozrela a on sa uškrnul. ,, Život je krutý." prehodil a pustil sa do kopania zeminy. Otvorila som ústa, že mu niečo poviem no potom  som ich opäť zatvorila a venovala som mu žalostný pohľad. Ďalších päť minút bolo ticho, potom už končila hodina. ,,Výborná práca, väčšina," zvolala naša triedna a pritom na nás vražedne pozrela. Zahanbene som pozrela do zeme. Naozaj som chcela zasadiť aspoň trochu tých kamiliek, pretože sú fakt pekné a v zime si z nich budeme môcť robiť čaj. Ale s Kayom v dvojici sa to jednoducho nedá. Nahnevané som sa potiahla za úzke fialové tričko so znakom mieru. Dnes ráno sa mi zdalo ako vhodná voľba, teraz som sa v ňom cítila ako ugrilované kurča. Uvedomila som si, že som tam ostala celkom sama. Vlastne, nie úplne sama, Kay... on tam bol tiež. Dočerta, prečo tu furt je a nešiel už?! Premýšľala som a dosť ma štvalo, že tu nieje moja naj kamoška Veronica. S tou dokážeme Kaya ohovárať celé hodiny  a niekedy si na nás ani netrúfne. No dnes sa cítim iba ako kačka, ktorá tu sedí a čaká na odstrel! Snažila som sa Kaya ignorovať, ale, dočerta bolo to dosť ťažké. Nadýchla som sa jednoducho začala kráčať preč. Prvá zastávka bol školníkov kumbál, kde sa vracalo všetko nepoužité hnojivo, motyky a ostatné blbosti. Otvorila som staré kovové zelené dvere, na ktorých bolo už poznat, že tu stoja dlho a zažala svetlo, ktoré zaliali tmavú miestnosť. Aspoň trochu. Videla som v svetle tancovať prachové čiastočky a zacítila pach splesnivených stien. Kde len dať tie nástroje? Po pravej strane bola polička, ktorá sa prehýbala pod váhou vŕtačiek. Pod poličkou bola skrinka s rôznymi zárezmi a zásuvkami až po povrch naplnenými klincami, skrutkami a podobnými blbosťami. Zrazu som si v kúte všimla postavu. Asi to je len školník a predtým som si ho nevšimla, pomyslela som si a pokračovala v upratovaní nástrojov. Keď som sa však zo zvedavosti pozrela do kúta, tak tam postava už nebola. Ok, toto je divné. Bojím sa. Rozhodla som sa odísť. Položila som veci čo som mala ešte v ruke na zem a podišla som k dverám. Otvorila som ich a...

Tak. Tu je prvá časť  našej čudnej rozprávky alebo skôr  mystery románu. Prečo našej?
Tento príbeh totiž nepíšem sama ale s
Bxbxviacnepoviem
Veľmi ti ďakujem za pomoc a už sa teším ako napíšem ďalšiu časť.
Dúfam že sa vám príbeh páči. A teším sa na vás
nabudúce
S pozdravom JA