Movrdia Rozprávačka

8. kapitola

,,Tak a šup ťa tam!" zachechtal sa Claudius aj ja som sa ocitla v tme samotky. Vyzeralo to tam ako vo väzení. Nie že by som niekedy vo väzení bola ale takto som si ho predstavovala. Cez malú mrežu asi 10 metrov nad zemou prenikali jemne lúče zo slnka.  Ale dostať sa cez ne by som dokázala iba v prípade, že by som bola cvičený cirkusový artista. (to nie som) Sadla som si teda do rohu na zem.  Budem tu naveky pomyslela som si skľúčene. Zavrela som oči. Asi som zaspala, lebo som sa prebrala na veľký buchot, keď bola už tma. A potom rýchla kroky, ktoré sa zďaľovali od mojej cely. Nemala so silu sa postaviť a isť sa pozrieť. Bola som zúfala. Schúlila som sa ešte viac. Asi ma bol len ten blbý Claudius skontrolovať, či som nezdrhla. Chcel som byť doma. Chcela som mať pri sebe Veronicu. Ona by mi určite vedela poradiť. Ale...musím predsa niečo aspoň SKÚSIŤ! Čo by urobil Tom Cruise? Uvažovala som. Poobzerala som sa. Skúsim vykopnúť dvere, napadlo mi. Postavila som sa. Rozhodla som sa oproti dverám a... Narazila som ramenom do pevného železa. Do celej ruky mi vystrelila bolesť. Napodiv som zo seba nevydala ani hlások. Odrazu mi niečo napadlo. Stlačila som kľučku a...  dvere sa otvorili. Musela som si rukou prikryť ústa, aby som nevykríkla od radosti. Claudius asi zabudol zamknúť dvere. Movrd jeden. Pomyslela som si. Aj keď... to sa naňho nepodobalo.  Okrem toho sa mi fakt zdalo, že to zamykal. Čo keď sa podarilo ostatným dievčatám spraviť tu vzburu? prebehlo mi hlavou. Ale asi nie, vzbura sa nedá uskutočniť bez vodcu a tým som predsa ja! Okrem toho, keby aj ta vzbura bola,bol by tu asi väčší hluk. Pomaly a po tichu som sa blížila po chodbe. Dúfala som, že Otília a Claudius spia. Zrazu som zbadala dvere, v ktorých sa ešte svietilo. ,,Chyba nám ešte šesť zložiek." povedal akýsi mne neznámy hlas. ,,Ach, tak sa Kay zajtra pustí do práce, " povedala Otília. , Ale musí to byt rýchlo. Máte čas do konca mesiaca. Ak to nestihnete, môžete zabudnúť na našu dohodu." ,, Dobre, dobre. Kay to zvládne." zavrčal Claudius. ,,Len sa naňho toľko nespoliehajte." povedal naposledy hrubý hlas. V tedy sa svetlo v miestnosti zhaslo.  Pritisla som sa pre istotu k stene. A spravila som dobre. V zapätí na to vyšli Otília aj Claudius z miestnosti. ,,144 by sa nám mohla hodiť." prehodil zrazu Claudius. Aaaaaa! Zakričala som v duchu. Bol čas konať. Ale čo? No, prirodzene oslobodenie dievčat! Moja hlava mi dala najavo, že na to nemám, ale srdce mi hovorilo niečo úplne iné. Ale ja spravidla rozum nepočúvam. Počkala som kým zašli za roh. A potom som sa vybrala smerom k miestnosti s ostatnými dievčatami. ,,Tak si to zvládla." ozval sa movrdský hlas.

  Ahojte. najprv by som sa chcela ospravedlniť všetkým ktorý čakali na ďalšiu časť. mala som toho príliš veľa. teraz sa pokúsim aby časti vychádzali častejšie. Ako v každej časti musím spomenúť užasnuté spolu autorky 

@thelmasss

@Bxbxviacnepoviem

pretože bez nich by ste si tento príbeh nikdy nemohli prečítať. Ďakujem vám, že s vami môžem písať tento príbeh. Bez vašich strelných nápadov by to bolo o ničom. To je asi v všetko.

S pozdravom JA