Krvavá dýka

1. Prááásk

Čudne zapácha a navyše mu hučí hudba aj cez slúchadlá. Kto má počúvať tie jeho sračky? Nemám nič proti ľudom čo počúvajú hudbu pre seba, len ukrutne mi lezú na nervy tí, ktorí to majú pustené na plné gule a všetkých majú v prdeli. Špúlim svoje pery a uvažujem ako sa ho zbaviť. Premeriavam si okolie vôkol seba. Niekto si číta, hrá sa na mobile či hľadí von oknom. Rukou siahnem do ruksaku a nahmatám v ňom moju krásnu dýku. Možno sa chystám urobiť najväčšiu volovinu, ale niektorí ľudia si to proste zaslúžia. Nebudú mi predsa kaziť také pekné slnečné ráno. Takýto nedostanú možnosť ani k napomenutiu. Umrú iba za ich vlastnú blbosť a to už nie je môj problém. Ďalej už nezaváham ani sekundu. V rýchlosti vytiahnem dýku a nič netušiacemu spolusediacemu ju zabodnem priamo do srdca. Nech sa teraz kochá, unáša v sprievode tej sračky do večného neba samoty. Skláňam sa k nemu, aby si nikto nevšimol čo sa deje. Na ústa mu priložím ruku, aj keď jeho tiché stony by nepočul nik. Pár krát sa jeho telo natrasie a potom opustí tento autobus. Dýku vytiahnem a opatrne vložím do ruksaku. Ešte asi nekonečných päť minút sedím vedľa nebohého tela, ktoré počúva nejaké to techno. Po zastavený autobusu na mojej zastávke sa v rýchlosti zodvihnem a vyletím von. S rozprestretými rukami sa nakloním k nebu a čerpám svieži ranný vzduch. Predo mnou na bicykli zaflekuje môj o rok mladší brat.

„Nový rekord!" zhúkne a ťuká na malý displej, ktorý má pripevnený na riadidle. Každé ráno sa snaží dohoniť autobus. Zatiaľ sa mu to ešte nepodarilo, ale snaží sa prekonávať svoje rekordy.

„Gratulujem Luk," objímem ho a bozkám na líce.

„Čo čumíš?" kývne hlavou na niekoho za mnou. Obzriem sa. Stojí tam nejaký chalan v čiernom s čiernou čiapkou nakrivo, z pod ktorej mu trčia blond vlasy. Jednou nohou stojí na skejte. Nemo a znechutene zavrtí hlavou a odfujazdí preč. S Lukom sa zasmejeme. Vysadnem si k nemu na tyč a nechám sa odviezť až ku škole.

Počkám ho, kým si zamkne bicykel a spoločne vojdeme do veľkej budovy. Chodím sem už tretí rok, brat je druhákom. Odprevadí ma až k triede, kde sa na rozlúčku objímeme. Sadnem si do prvej lavici v strede, kde sedávam najčastejšie. Momentálne s mojou dobrou kamarátkou Klárou, ktorá to nemá ľahké. Furt len plače a túži po samovražde, ale nemá sa k činu. Niekedy ma už vážne dosť oberá o nervy a najradšej by som to s ňou skoncovala osobne, ale nezaslúži si to. Boh ju už nadmieru trestá a ja jej utrpenie nechcem ukončiť. Nabádala som ju nech sa začne aspoň rezať, čo je úplne božský pocit, ale má z toho strach. Síce sa mi priznala, že už niekoľkokrát držala v ruke žiletku a mala na mále, lenže strach a pocit bolesti nad ňou zvíťazil. Ako hovorím je to ťažký oriešok, teda orech, dutý a hnilý.

V triede nás veľa nie je, sme len sedemnásti.

„Chameleón!" začujem za sebou hlas neznesiteľnej spolužiačky, s ktorou sa neznášam. Teda skôr ona mnou opovrhuje, aj keď ja už tiež mám na ňu vlastný názor. Ak by si ku mne nedovoľovala, tak by som si ju možno ani nevšimla. Možno si hovoríte prečo si ju už dávno neodpratala. Poviem len jedno. Prisahala som si, že nezabijem žiadneho svojho spolužiaka, aby to nebolo nápadné. Takže sa musím krotiť a strpieť každého v mojej triede, dokonca aj punkáča Lea, ktorý je do mňa zahľadený už hádam od prvého ročníka.

Neunúvam sa otočiť a ozvať sa Barbare, ktorá by si znova na moju osobu robila posmešky. Síce by som si to mohla raz a rázne s ňou vybaviť, ale nechcem sa dostať do problémov, lebo keď raz začnem, tak už neviem prestať. Tak ju zväčša ignorujem a hrám sa na slabošku aj keď mám mnohokrát na mále a mám jej chuť vydriapať očné buľvy. Tá by, ale pozerala! Vlastne potom by už nepozerala. Usmejem sa sama pre seba.