Krvavá dýka

Prológ

Mladej rodinke niekto zaklopal na dvere. Muž so ženou sa na seba pozreli s otázkou, či niekoho čakajú. Obaja zavrteli hlavami. Muž sa zodvihol a išiel otvoriť. Manželka zatiaľ zašla skontrolovať ich dvojmesačné bábätko.

Pri dverách stáli traja chlapi. Jeden priamo pri dverách, zvyšní obďaleč. Majiteľovi domu sa rozbúšilo srdce, zalial ho pot a začali sa mu potiť dlane. Táto návšteva neveštila nič dobré, vedel to a preto mal strach. Nemal strach len o seba, ale hlavne o svoju nevedomú rodinu.

„Čo tu chcete?! Vypadnite!" zašepotal s rozzúreným hlasom.

„Čas vypršal. Prišiel som si pre to čo mi patrí," pokojne povedal chlapík vo dverách. Oči mal čierne ako samotná smrť. Majiteľ domu ho už dávno považoval za rituálneho satanistu, aj keď nemal žiadny priamy dôkaz, ale povedzme si na rovinu. Kto nepovažuje ľudí v čiernom za satanistov? Bol však aj jediný kto mu vtedy pomohol, aby mohol zaplatiť operáciu pre svoje dieťa. Lenže problém bol v tom, že ešte stále nezohnal toľko peňazí, aby mu ich mohol vrátiť. Mesiac je veľmi krátka doba, toľko ani vo svojej práci nezarobí. Myslel si, že sa s ním nejako dohodne. 

Chlapík vo dverách nebol na dohody a všetko riešil rýchlo, ručne a stručne. Síce sa to s týmto mužom tiahlo pár dní navyše a dával mu šancu, pre jeho mladú rodinu, ale žiaľ sľuby sa sľubujú, tak by sa aj mali dodržiavať. Nemal inú možnosť ako mu ukázať kto je tu pánom tejto situácie. Rukou doňho sotil, čím ho odstrčil od dverí a mohol so svojimi parťákmi vojsť do tichého domu. Ocitli sa rovno v obývacej miestnosti. Začuli hlas jeho ženy z izby, ktorá sa k nim približovala.

„Kto to bol Drahý?"

Chlapi sa zasmiali. Manželka dorazila do izby aj s malým deckom na rukách.

„Kto to je? Čo tu chcú?" začala sa vypytovať svojho manžela.

On nemo hľadel raz na ňu a raz na chlapov. Toto nedopadne dobre, len tá jediná veta sa mu točila v hlave.

„Prišli sme si pre peniaze!" odpovedal chlap ako hora, ktorý bol akcérom tejto návštevy.

„Aké peniaze?" otázka bola vyslovená akoby do vzduchu, pretože sa nikto neunúval na ňu odpovedať.

„Dajte mi ešte pár dní," začal prosiť majiteľ domu.

„Pár dní už prešlo a nič sa nezmenilo. Keďže som prišiel so svojimi chlapcami, ktorí veľmi túžia po zahraní sa s vami, tak nemám inú možnosť ako im to dopriať a viac sa s takou špinou ako ty nezahrávať! Už od začiatku som tušil, že tie prachy už nikdy neuvidím, ale prečo by som sa nedal zlákať s tvojimi nešťastnými očkami? Žiaľ dohoda nebola dodržaná a tak si zaslúžiš ty a tvoja rodina krvavé tornádo. Viac nemienim o ničom diskutovať a aby si cítil čo si spôsobil svojej rodine, tak sa budeš na to prizerať. Chcem vidieť ako budeš nakoniec prosiť, aby som zabil aj teba," chlap sa rozosmial na plné hrdlo.

„O čom to hovoria?... Mohla by som vás poprosiť, aby ste opustili náš dom?" prehovorila s roztraseným hlasom, ale nikto sú tú útlu žienku nevšímal.

„Daj sem to decko!" kývol šéfko na chlapa po ľavej ruke, aby mu priniesol to malé neviniatko.

Tmavovlasý chlap s jedným krokom stál pri žene a vytrhol jej dieťa z rúk a priniesol k šéfkovi. Žena načahovala ruky za svojím Srdiečkom, nemo sa tackala k svojmu potomkovi, pričom jej po líciach prúdom stekali slzy. Ani sa nenazdala, prebehlo to neskutočne rýchlo. Chlapi sa vôbec nesrali. Začula ostrý, prudký výstrel, ktorý vyrazil mozoček z toho maličkého uzlíčka. Žena spadla na zem a nariekala. Nevedela čo sa deje a do čoho sa namočil jej manžel, v tejto minúte ho však nenávidela. Na zem vedľa nej dopadlo aj jej nebohé dieťatko. Hlavičku malo celú od krvi a rozmliaždenú polovicu tváričky. Žena pri tom pohľade na dieťa nevedomky zamdlela. Nezvládla sa pozerať na svoje zohavené, mŕtve dieťa.