Krvavá dýka

5. "Mám frajerku"

Nevedela som čo mu mám na to odpovedať. Vlastne som ani netušila, čo vlastne videl a ako to myslel. Pokojne ma predsa mohol vidieť v autobuse. Nehovorím, že nie, ale čo by bolo na tom také čudné?

„Ty si toho chalana zabila?" ani sa len na mňa nepozrel, radšej si zapálil druhú cigaretu.

„Nikoho som nezabila," namietla som, ale neodvracala som pohľad. Vedela som, ak by som tak učinila, tak by si všetci mysleli, že klamem a ak mám klamať pravdivo, tak jedine do očí a s prísnym výrazom v tvári.

„Hm," obrátil ku mne tvár a vyfúkol na mňa cigaretový dym. Odvrátila som sa.

„Načo potrebuješ od každého peniaze?"

„Moja vec."

„Prečo si nevypýtaš od rodičov?"

Pozrel sa na mňa a úprimne sa zasmial. Nechápala som, ale neriešila som to. Prikročila som bližšie k nemu.

Zhodil na zem svoju dosku, vyskočil na ňu a vyrazil. Jazdil po ceste, ale žiadne autá nechodili. Urobil niekoľko trikov a potom sa vrátil.

„Odprevadím ťa na zastávku, ak chceš," zamumlal a ja som len pokrčila ramenami a kráčala po opustenom chodníku. Tobias bol vždy o niečo predo mnou. Myslela som si, že ak urobím prvý krok, tak si niečo dovolí, ale on ma radšej odignoroval. Nevedela som ako si to mám vysvetliť.

Opäť mi volal Luk, aj tentokrát som ho zrušila.

„Frajer?" nadhodil Tobias.

„Žiadneho nemám," odvrkla som mu.

„Pardón, veď kto by ťa chcel," odvrkol mi aj on.

Popravde som bola aj celkom rada, že ma zaviedol na zastávku, tam kde som to už poznala. Poďakovala som sa mu a čakala na autobus. On stál pri kraji zastávky asi tri metre odo mňa a stále na mňa hľadel.

„Čo je?" obrátila som sa k nemu.

„Nič," prižmúril oči. „Čau," a teraz ma už naozaj nechal samú.

Odpísala som bratovi, že do polhodiny som doma, ale to som ešte nevedela, že sa mi naskytne jedna milá príležitosť. Opäť ma jeden kokotko nasral v autobuse a nešlo o to, že bol inej rasy než my. Išlo hlavne o tom, že rozprával nahlas. Pardón telefonoval na hlasný odposluch, nielenže ste počuli jeho, ale ešte aj dotyčného, s ktorým volal. Z toho mi fakt išli prasknúť nervy. Niektorí ľudia sa fakt nevedia kontrolovať a neberú ohľad na druhých. Je to horšie ako, keď vás niekto okradne! Veď nech si len chudobný zlodejíčkovia vezmú čo chcú, keď to nevidím, ale akonáhle by sa mi dostali pred oči, ich biedny život by skončil. Vystúpila som na skoršej zastávke, kde vystúpil aj ten neznesiteľný kórejec. Vôbec mi neprekážalo ani to, že to bol dospelý chlap. Bol útly a to mi hralo do kariet. Blížila som sa za ním od chrbta. Konečne dotelefonoval a ja som mohla zaútočiť. S rozbehom som mu skočila na chrbát a zabodla svoju vyblýskanú dýku do jeho hrdla. Len čo som ju vytiahla, krk z neho striekala ako z fontány. Bolo to niečo nádherné, ale nemohla som sa dlho kochať, aby ma náhodou niekto nezbadal, tak som sa otočila a dala sa do klusu, aby som sa čím skôr dostala domov.

Pred domom ma čakal Luk, keď som ho zbadala, tak som prestala utekať. On o mojom tajomstve nevie. Nikto o ňom nemá ani tušenia.

„Bál som sa o teba, kde si bola?" vyšiel mi v ústrety a keď sme boli pri sebe, tak ma objal.

Nemala som náladu mu niečo vysvetľovať, tak som sa opýtala na Kláru.

„Nepáči sa mi. Ako sa jej mám zbaviť? Ona si teraz myslí, že medzi nami niečo je!"