Krvavá dýka

4. Chameleón

Nevedela som čo mu mám na to odpovedať. Ani som nemala záujem sa s ním o tom baviť. Vlastne by som mu pravdu, ani nikdy neprezradila. Tobôž už nie matke, či nejakému hlúpemu psychológovi, ktorý by išiel po našich peniazoch.

„Si kurva?" zaskočil ma ďalšou otázkou. Ako ho to mohlo napadnúť?

„Nie. Nie som!"

„Tak prečo sa neoblečieš ako normálne dievča. Načo máš na hlave furt tú kapucňu? Hanbíš sa za svoje modré vlasy? Prečo si ich potom na tú farbu prefarbuješ?"

„Oci, nechaj ma."

„Ukáž čo máš tom tým svetrom," načahoval sa za ním.

„Oco! Nedotýkaj sa ma! Nemám pod ním nič! Si spokojný!"

„Nie som, pretože to nedokážem pochopiť. Prečo?"

„To je moja vec," s týmito slovami som opustila auto.

Ako som sa ponáhľala v daždi k budove, tak okolo mňa prefrčal na skejte Tobias. Počas jazdy stíhal aj fajčiť. Dokonca aj vyskočiť navrch schodov. Vo vestibule na mňa čakal Luk a bol zvedavý čo otec odo mňa chcel. Zdôverila som sa mu.

„Čo s tým chce robiť?" opýtal sa ma.

Nad tým som neuvažovala, ale dúfala som, že nič.

Za Lukom som si všimla prechádzať Kláru, ktorá nás jedným okom sledovala.

„Klara?" sklonila hlavu a pokračovala ďalej.

Luk sa otočil a zavolal na ňu aj on: „Klára, počkaj," rozbehol sa za ňou. Nevedela som či chcem byť svedkom ich rozhovoru, tak som sa radšej vyparila kade-ľahšie.

„Povedal si, že mi ich dnes vrátiš!" začula som Leov hlas. Pozrela som sa na pravo, kde stál aj s Tobiasom, ktorý ho mal akoby úplne v riti a sledoval nejaký bod na strope.

„Nemám ich," prehodil Tobias vecne.

„Akoto, že ich nemáš? Sľúbil si, že..."

„Sľuby sa sľubujú blázni sa radujú," zasmial sa Tobias, hodil svoju dosku na zem a odfrčal od Lea čo najďalej.

Leo si ma všimol ako ho sledujem. Nestihol mi povedať nič skôr, než ja.

„Ja som ti to hovorila!"

„Chuj! Myslel som si, že je v pohode, ale opak je pravdou," posťažoval sa mi.

Spoločne sme sa vybrali do triedy.

„Včera mi niekto ukradol peniaze," sťažovala sa jedna zo spolužiačok. „Musel to byť niekto z vás!" začala nás všetkých obviňovať, „ak sa dotyčný neprizná, pôjdem sa riaditeľkou!"

Pozrela som sa na Lea a šepla mu, že by aj on mal ísť, ak by ešte niekedy chcel vidieť svoje peniaze, ktoré dal Tobiasovi. Všimla som si ako Tobias hľadí na to dievča a zákerne sa usmieva. Zovrela som prsty päsť. Hneď som vedela, že to urobil on. Len ako to dokázať. Čo spraviť, aby ich vrátil. Na mňa nedá. Nie som nikto! Nemám nad ním žiadnu moc, ani ho nepoznám.

Pomaly sa postavil a prešiel k oknu. Vytiahol cigarety a jednu si zapálil. Ihneď sa naňho obrátila celá trieda a krútila hlavami, že to nemôže.

„Idem si od neho aspoň vypýtať cigarety, keď už nebudem mať tie peniaze," odhodlá sa Leo a nič mu nebránilo v tom, aby za ním nešiel. Skôr kým k nemu dorazil, tak sa k Tobiasovi pridal aj môj brat. Ako môže? Ako sa môže ponižovať na jeho úroveň! Chce mať prúser? Vlastne prečo ma to zaujíma? Nech si každý robí čo chce! Aj tak s tým nič nemôžem urobiť.