4.

38 5 0
                                    

Po milostnom akte - alebo aktoch? - sme už unavení ležali jeden na druhom. Nick spokojne oddychoval, ako keby som už uhasil jeho potrebu mať sex. Nebudem klamať, páči sa mi sex s ním. Nie že by som mal s niekým iným sex, ale vždy sa cítim tak živo, rozjarene pri ňom...
„Takže, čo je to za prekvapenie?” spýtal sa, pričom sa mi hral s vlasmi.
Zaboril som hlavu do jeho hrude. Mmmm... Ako to bolo? Lepšie plakať na tehličkách ako v autobuse? Nie že by som mal chuť plakať, ale bol to príjemný pocit, ležať na tehličkách, ktoré patria len a len tebe.
„Našiel som, zarezervoval a vlastne aj zaplatil už za dovolenku.” spokojne som mu šepol, pomaly sa natiahol ku krku a vlepil mu bozk na kľúčnu kosť. Zavzdychal.
„Hmmmm, znie to fajn. Kam sa ide?” rukami mi pevne schmatol zadok a pritlačil telo ešte tesnejšie k nemu. A samozrejme, stoják sa už hlásil o slovo.
Rozosmiato nadvihol obočie. „Bude aj tretie číslo?”
„Benátky, konkrétne Mestre.” zavzdychal som. „A dúfam že nie. Už mám bolesti z tohto.” vymanil som sa mu z područia a sadol si.
„Znie to fajn.” zopakoval, prisadol si ku mne. „To bude romantika.” Zahľadel sa do okna. Prišlo mi teplo a tak som vstal a šiel na balkón. Nick bol už za chvíľu pri mne. A stále v adamovom rúchu.
„Ak sa nejaká suseda z bytovky oproti kuká z okna práve, musí mať asi svoj šťastný deň.” poznamenal som.
„Ja sa nemám za čo hanbiť.“ zasmial sa a prisadol si ku mne. Zapálili sme si.
V hlave mi bežala pesnička od The Pretty Reckless - Nothing left to loose. Konkrétne pasáž „Late night sex, smoking cigarettes...”
Objal ma. „Kedy vyrážame?”
„No, záleží ako chceme ísť. Busom alebo lietadlom?”
„Myslím že busom bude zábava.” zasmial sa.
„Ako myslíš, kapitán.” a dali sme si ďalšie číslo. Pretože sme mladí, skazení a večne nadržaní.

Víkend bol pohodový. Šli sme nakúpiť nejaké jedlo, poupratovali, plánovali dovolenku. Už som si prichystal miesta, ktoré chcem vidieť, rovnako som si už nastavil aj rozpočet.
Všetko bolo naplánované do detailov. Ostávalo už len počkať do leta na dovolenku.
V sobotu na večer sme šli do parku. Nebol to veľký park, ale bolo tam príjemne. Ticho, len zvieratá vydávali svoje zvuky. Ako sme kráčali po zalesnenej cestičke, uvideli sme menšie jazero. Nikto nebol na okolí, tak sme sa vyzliekli a skočili do vody.
Tak dobre som sa ešte necítil. Voda nebola najteplejšia, ale ani najchladnejšia. Bola taká akurát. Mal som dojem, že mi dodávala život. A rovnako tak aj Nick, ktorý sa už o mňa obtieral a snažil sa ma potopiť.
Pod vodou som sa snažil udrieť ho, no fyzikálne zákony nepustia. Tak som sa aspoň od neho odrazil a vyplával na hladinu. Po chvíľke už bol na hladine tiež. Pomaly ku mne priplával, objal ma a pobozkal.
„Na toto sa dá tak rýchlo zvyknúť.” zavrnil mi do ucha a znovu vlepil sladký bozk.
Bozkávali sme sa vo vode nejakú chvíľu. V tých chvíľach bol život ako rozprávka. Všetko bolo krásne, všetko bolo dokonalé, nič sa nemohlo pokaziť. Kiežby sa to nepokazilo...

Po večernom alebo nočnom kúpaní sme sa vrátili na byt, dali si horúcu sprchu a venovali sa Netflixu. Rodinná pohoda, nejeden by to tak nazval.
Predtým, než sme šli spať, písal som si ešte s Veronikou.
„No čo, aký bol deň?” spýtal som sa.
„Kopa učenia a tak. Čo ty?”
„Nákupy, upratovanie, a večerné kúpanie v jazere. Potom Netflix a tak. Nick už zaspal a mne sa nedarí zaspať nejako.”
„Kúpanie v jazere? Večer? Prečo mám dojem že mi niečo tajíš?”
„To chceš aby som ti do detailov písal, ako naše typické 'večerné kúpanie' vyzerá?”
„Vyzerám že som proti?” a poslala fotku s confused výrazom.
„Si nemožná!”
„Preto ma ľúbiš, braček ”
A tak som jej do detailov popísal kúpanie. Občas mám ten dojem, že sa teší z toho viac ako ja. Písali sme si ešte dobrú hodinu než sme sa obaja pobrali spať.

Nick bol celú noc na mne prilepený. A rovnako aj ja na ňom. Ďalšie ráno som vstal skorej ako on a rozhodol som sa spraviť niečo na obed. Postavil som hrniec na polievku a začal variť.
Slepačia polievka spolu s francúzskymi zemiakmi.
Musím uznať, od doby čo som s Nickom, naučil som sa už aj variť. A rovnako aj prať, žehliť, piecť... Prakticky sa zo mňa stala žienka domáca v istom zmysle.
Veronika mala prísť ďalší víkend na prespávačku, keďže potrebovala vypnúť a zresetovať.
Celú nedeľu sme sa len fľákali, nič nerobili.
Ďalší týždeň bol dosť náročný, aspoň pre mňa. Jeden z kolegov omaródil, tak som celý týždeň ťahal 16 hodinovky. Aj keď to je protizákonné, z niečoho žiť treba. Ten týždeň som teda s Nickom ani nebol.
Bola to len práca, práca, práca. Výpary z kyselín mi už liezli do mozgu. Ale vydržal som. Som predsa šéfov miláčik, alebo tak som si aspoň myslel. V skutočnosti som bol len jeho poskok, čo skákal ako on pískal.
A trvalo to tak nejakú dobu.
V tej dobe som však nebol taký, aký som už dnes. Vtedy som robil presne to, čo po mne chcel. Čiže byť tam prakticky non-stop. Niečo ako voľno som často nemával. Viacmenej som bol workoholik a páčilo sa mi to. Bol som v presvedčení, že som dôležitý. Myslel som si, že na mne záleží. Ale ako obvykle, šeredne som sa mýlil.

The Last Hope: Part IIWhere stories live. Discover now