The Last Hope: Part II

16. Odznova

Bol som pripútaný na nemocničné lôžko. Miestnosť bola malá, viac-menej útulná, vedľa mňa prístroje a cez okno prenikali slnečné lúče.
A ja? Ja som sa snažil rozpamätať na to, čo sa vlastne stalo. Všetky moje spomienky boli mlhavé, ako keby zastreté v prapodivnej hmle, ktorá nie a nie zmiznúť. Bolo to proste divné.
Nevedel som, kto som, čo sa mi stalo, nevedel som nič. Tuším, že to Cicero povedal? Viem, že nič neviem? Neviem už.

Do miestnosti vošla sestrička. Súdil som tak podľa jej oblečenia. A vlasov. A vlastne, vyzerala proste ako sestrička. Proste. Asi to je moje obľúbené slovo.
„Dobré predpoludnie prajem, Dominik.” pozdravila ma zvonivým hlasom.
Takže sa volám Dominik. Dobre, aspoň jednu vec už viem o sebe.
Snažil som sa otvoriť ústa, ale nešlo to. Tak som žmurkol. Raz. Dva razy. Tri. Možno keby viem morzeovku tak by som sa jej mohol odzdraviť pomocou nej! Ale neviem ju žiaľ. Takže som len tri krát zažmurkal a snažil sa i naďalej otvoriť ústa. Sakra mozog! Začni mi už fungovať! Helloooo!
„Nebojte sa, motorické funkcie by sa vám mali za pár dní, najneskôr týždňov prinavrátiť.” usmiala sa a spoza chrbta vytiahla tácku s nejakým...pudingom. A teraz si predstavte emoji s dvoma srdiečkami. Presne taký výraz som mal na tvári. Alebo som sa aspoň pokúšal mať taký výraz.
Môj žalúdok mi škvŕkal od hladu.
Sestrička sa usmiala. „Nebojte, nakŕmim vás.”
Chcel som sa rozosmiať. Takže som čo teraz? Gunár? Že ma musia kŕmiť? Alebo kačka? Otvoria mi nasilu ústa a vopchaju tam lievik a budú ma kŕmiť ako kačky alebo husy?
Zo zástery vytiahla akýsi nástroj.
„Toto vám pomôže pri jedení. Vložíme to do úst a bude ich to držať otvorené, takže budeme schopní dostať nejaké jedlo do vás. Aj keď len v tekutej podobe, ale aj to je lepšie ako infuzia, či?”
Dva krát som zažmurkol.
„Takže, jedno žmurknutie bude áno. Dve žmurknutia bude nie. Dobre?
Žmurkol som.
„No, hneď je to lepšie, nie?”
Žmurkol som.
„Idem vás teda nakŕmiť. Nebojte sa, dobre?”
Žmurk.
Neviem čo urobila, ale v jednu chvíľu mi držala bradu a v druhej chvíli som už mal tú vec v ústach. A bolo to celkom... príjemné?
„Pamätáte si niečo?”
Dva krát som žmurkol.
„Chcete sa dozvedieť čo sa stalo?” na lyžičku nabrala puding a opatrne mi ju vložila na jazyk.
Žmurkol som.
„Tákže,” zatiahla a nadýchla sa. „priviezli vás sem asi štyri roky dozadu. Volali ste pohotovosť a len tak tak vás stihli zachrániť. Mali ste rakovinu.”
Mal som čo?
Vložila mi ďalšiu lyžičku do krku a poslušne som prehltol.
„A príbuzní...alebo skôr kamaráti, keďže rodinu podľa záznamov nemáte, vás dali na experimentálnu liečbu. A podarilo sa. Rakovina zmizla, alebo teda aspoň väčšina karcinogénov. Nie ste úplne vyliečení, ale život sa nám podarilo predĺžiť z pár dní na niekoľko rokov. Hladiny sú v norme momentálne, ale rakovina je...proste sviňa. Nikdo nikdy nevie, kedy sa znovu objaví. Ale nemusíte sa báť. Budete v poriadku.
Zajtra vám dáme infúziu a ak sa uchytí, tak by sa mal mozog čoskoro vrátiť späť do normálneho stavu a teda budete znovu schopný rozprávať, aj sa pohybovať. A aj pamäť by sa mala vrátiť.”
What. The. Fuck?

Toto má byť nejaký zlý sen? Alebo extrémne špatná reality show na spôsob hotel paradise? Len s tým rozdielom, že miesto seksi - hej, seksi - ľudí som tam ja a nepamätám si absolútne nič, a niekto mi ide povedať, kto som? A čo sa mi stalo?
Bolo mi mizerne. Jedna vec je, zabudnúť na veci na ktoré chceš zabudnúť, druhá vec je, keď celý život zmizne a musíš začať odznova.
Jediná otázka, ktorá mi v tom momente vŕtala hlavu bola, chcem si pamätať všetko?
Ak nemám rodinu, chcem si na ňu pamätať? Chcem si pamätať všetky pičoviny, čo som v živote spravil?
Okay, bolo to viac otázok.
Sestrička mi vytiahla tú vec z úst, usmiala sa a odišla so slovami, že všetko bude v poriadku. Že sa nemusím báť.
No fajn teda. Bol som vážne zvedavý na to, čo všetko som už zažil.

Prebehol ďalší deň. Ďalší deň, kedy som len bezmocne ležal na posteli, neschopný pohybu.
Netuším, koľko bolo hodín, keď prišla sestrička a spolu s nejakým lekárom ma presunuli na vozík a preniesli ma do inej miestnosti. Tam boli rôzne prístroje a posteľ, alebo skôr lôžko. Znovu ma presunuli z vozíka na lôžko, pripojili nejaké prístroje a čoskoro mi dali anestéziu.
Pozeral som na plafón a ten sa zrazu začal vlniť, ako keby to nebol plafón ale voda. A potom z neho začali padať farebné guličky.
Mal som halucinácie.
Očami som pozrel na okno. Kvety na parapete tancovali. Z jednej sestričky boli zrazu dve.
Tak toto je popiči pocit!
Oči sa mi začali viac a viac zatvárať, až som nakoniec upadol do spánku.
Ako keby neviem koľko rokov spánku nebolo už aj tak dosť. Ale na druhú stranu, mám dojem, že ani večnosť v kóme by mi nestačila na to, aby som sa poriadne vyspal.

Otvoril som oči. Bol som znova na svojom lôžku v tej izbe, kde som sa prebral z kómy. Oproti posteli boli na stene zavesené veľké digitálne hodiny. Prečo som si ich predtým nevšimol?
Sestrička tam bola stále. Usmievala sa.
„Dobré ránko, prajem.” usmiala sa a začala mi robiť nejaké...vyšetrenia.
„Dneska budete mať návštevu. Veríme, že vám to pomôže.” milo sa usmiala a odložila nejaké prístroje, pomocou ktorých mi robila vyšetrenia. „Ako sa cítite?”
„Na piču.” na moje vlastné prekvapenie som bol schopný otvoriť ústa a vysloviť... Po prvý krát som počul svoj hlas. Taký... zvláštny. Síce ešte slabý ale... počul som svoj hlas. Myslím že mi líca okamžite očerveneli.
Sestrička sa zasmiala. „Takže lepšie ako doposiaľ.”
„Pardón.” znovu som bol udivený tým, že som dokázal prehovoriť.
„V poriadku. Na piču vám bude ešte nejakú dobu, minimálne pokedy sa nerozhýbete a nevrátite späť do normálneho života.” stále sa usmievala. „Skúste pohnúť rukou.” vyzvala ma.
Pohľad som otočil k rukám. Boli také vyziable! Ako kosť a koža. Na moment ma striaslo. Ako asi vyzerám?
Sústredil som sa a skúsil pohnúť rukou. Nič.
Smutne som pozrel do jej očí. Boli žiarivo zelené. „To je v poriadku. Môže to ešte chvíľu potrvať, pokedy ...”
Skúsil som to zas. A zas. A zas. A skúšal som to ďalšiu minimálne polhodinu. A potom som pozrel na hodiny a zistil, že som to robil len jednu minútu.
„Oddychujte ešte. Za chvíľu vám prinesiem obed.” usmiala sa a odišla z izby.
Po chvíli sa vrátila. Ja som sa stále snažil pohnúť rukou, no nikam to neviedlo.
V rukách niesla tácku s dvoma pudingmi. Áno, zase som mal pohľad ako emoji.
„Môžem skúsiť ešte niečo.” povedala a usadila sa na stoličku vedľa postele. „Chytím vám ruku a pomôžem vám jesť. Možno to naštartuje nervy a mozog sa rozpamätá, ako sa používajú svaly.”
Z jej úst to znelo... logicky.
„Okay.” znovu som prehovoril. Mal by som si začať zvykať na svoj hlas.
Chytila mi ruku a začala kopírovať pohyby, ktoré by som normálne asi robil. Ale moje svaly - kosti - nereagovali vôbec. Takže ma zase nakŕmila.
„Ďakujem.” povedal som napokon, aj keď to znelo ako šepot.
Usmiala sa. Teda, stále sa usmievala. Bola vážne pekná. Mohla mať niečo medzi tridsiatkou a štyridsiatkou. Hnedé vlasy mala v drdole, pleť krásne olivovú, no pod očami mala veľké tmavé kruhy. Pravdepodobne nespala už dlhú dobu.
Čo sa k mne povedať nedá.
Obdivoval som ju.
„Zamálo. Od toho tu sme.” nadýchla sa. „Ešte si odpočinte. Čoskoro príde návšteva.” láskavo sa usmiala a po chvíli odišla.

Rozmýšľal som, kto bola tá návšteva. Pretože som si stále nič nepamätal. Len to, čo mi povedala.
A stále viac a viac mi hlavou behala otázka - chcem si pamätať, čo všetko som už prežil?