The Last Hope: Part II

17. Déjà vu

Ležal som v posteli a hľadel na strop. Hlavou mi prúdili rôzne myšlienky. Bolo to tornádo v mojej hlave. Všetko, čo mi sestrička povedala, nedávalo to zmysel. Teda, mne to momentálne nedávalo žiaden zmysel. Ale na druhej strane, bol som ani neviem ako dlho v kóme, tak, možno si čoskoro spomeniem, keď príde tá návšteva.
Stále som nevedel, kto je tá návšteva.

Hodiny ukazovali niečo po štrnástej, keď na dvere niekto zaklopal a otvoril. Stala v nich sestrička s obedom.
Nakŕmila ma a potom povedala: „Za chvíľu príde návšteva. Myslím, že sa potešíte." usmiala sa a odišla.
Takže za chvíľu.

Zavrel som oči len na pár minút, keď sa dvere otvorili a započul som ten zvonivý hlas. Tak nesmierne povedomý a jednak úplne cudzí. Otvoril som oči. Predo mnou stálo dievča.
Jej tvár mi bola povedomá, no nevedel som prečo.
„Nikuško!" zvískla a hneď ma objala.
A v tom sa mi niečo stalo s mozgom alebo s čím, pretože som ju ako keby inštinktívne objal tiež. Vedel som hýbať rukami!
Dievča mi plakalo v objatí a vravelo, ako veľmi som jej chýbal.
Stále som netušil, kto to je.
„Kto si?" vyšlo zo mňa po chvíli, poznateľne silnejším hlasom. Cítil som, ako jej telo zmeravelo.
Odlepila sa odo mňa a pozrela mi do očí. Potom sa otočila k sestričke, ktorá si ju zavolala na chodbu.
Neviem, o čom sa bavili, no po chvíli prišla a snažila sa usmievať. So slzami v očiach.
Sadla si na roh postele a zhlboka sa nadýchla.
„Nikuško, ja som Veronika. Tvoja najlepšia kamarátka, sestra, manželka, čokoľvek na ten spôsob."
Veronika. Meno mi bolo povedomé.
„Spoznali sme sa veľa rokov dozadu. Mal si vtedy červené vlasy a stretli sme sa na jednej stránke a nejako si padli. A začali sa baviť. A nejako sme sa medzi tým stali najlepší kamaráti." potom vytiahla z vrecka mobil a ukázala mi fotky.
Bola tam ona a ...ja. Ale vyzeral som inak. Mladšie, asi.

A začala mi vravieť celý môj život.
Narodil som sa v septembri tisícdeväťstodevädesiatšesť. Dnes bol rok dvetisícdevätnásť, teda, mal som dvadsaťtri rokov. Keď som mal neviem koľko rokov, zistili, že mám rakovinu. Operácia, ktorá ma mala zachrániť však padla, pretože som presvedčil mamu, že to novorodeňa čo bolo na izbe so mnou to potrebuje viac, ako ja. Žiaľ, zahynulo, rovnako ako o pár rokov neskôr aj moja mama, pri tragickej autonehode. Bol som sám, mal som len dom, ktorý mi mama zanechala. Úrady robili nejaké blbosti, no podarilo sa mi získať samostatnosť ešte pred dovŕšením dospelosti. Popri strednej som začal brigádovať a platiť všetky účty, ktoré s domácnosťou šli. Čiže som bol samostatní už od puberty.
Počúval som rock a metal, každé dva týždne som si zvykol farbiť vlasy, no v posledných rokoch som sa usadil s blonďavou farbou.
Oh, a ešte jedna vec - vraj mám frajera.
Takže som asi...gay?

Bolo to zvláštne, počúvať, aký bol môj život, keďže som si absolútne nič nepamätal.
No na druhú stranu, mám jedinečnú možnosť znovu objaviť hudobný vkus, čo sa mi celkom páčilo. Rovnako sa mi páčilo aj to, že si nepamätám žiadne kokotiny, čo som robil kedysi. Takže...win-win situácia?

Veronika odišla po asi dvoch hodinách hovorenia o tom, čím všetkým sme si spolu prešli. Páčila sa mi jej osobnosť. Bola ako tornádo plne života, ktoré dokonalo kontrastovalo s mojím nudným životom, teda, aspoň s tým, čo mi vravela. Ukázala mi všetky spoločné fotky aj videá, priateľov ktorých som mal... všetko. Ale toho frajera mi neukázala. Kto vie ako vyzerá? Som vôbec na chalanov?
Tak veľa otázok, tak málo odpovedí. Nevedel som, čo si mám o tomto všetkom myslieť. Nevedel som absolútne nič.
Ale to najdesivejšie bolo to, či som vôbec aj pripravený na návrat do života.

Ubehol ďalší deň, Veronika znovu došla. Povedala mi, že mi dala do poriadku celý dom a že dala vedieť aj môjmu frajerovi - Nick bolo jeho meno - že som sa prebral z kómy. Neviem, či ho chcem vidieť. Bojím sa toho, že sa mi môžu vrátiť všetky spomienky a že môžem urobiť niečo také blbé, ako napríklad sa znovu zamilovať.
V mysli som si dal facku. Práve si sa prebral z kómy, ty kokot! Nemysli hneď na zamilovanie sa!
„Super." odvetil som jej na to všetko. „Asi nevieš, kedy ma prepustia, však?"
Pokrčila plecami. Netušila. Rovnako som ani ja netušil.