The Last Hope: Part II

14.

Prišlo mi to tak, ako keby už ubehlo niekoľko týždňov. Aj keď to bol len ďalší víkend.
Už to bol týždeň, čo som bol sám. Nebudem klamať, nebolo to ľahké.
Piť ráno kávu a nemať pri sebe nikoho len seba samého ... Pár rokov dozadu to tak bývalo. Len ja a hudba, káva a cigarety.
Môj plán prestať fajčiť sa potopil rovnako ako Titanic. Na čo? Aj tak to nemá zmysel. Tak či onak, nejako zomrieť musím.

V práci som dal výpoveď a rozhodol sa zmeniť prostredie. Doslova.
Našiel som jednu agentúru, ktorá ponúkala prácu v zahraničí a poslal tam životopis.
Volali mi do desiatich minút a týždeň na to som už bol pobalený a pripravoval som sa na dlhú cestu.
Vedel som, že na Slovensku už ostať nemôžem. Bolo toho až moc na mňa. Vídať vkuse všetky tie miesta, kde sme spolu s Nickom trávili čas... V hlave som mal tornádo spomienok, ktoré nie a nie odísť.
A keď oni nemôžu odísť, musím ja.
A tak som sa vzal, naposledy pozrel na svoj byt, predal kľúče novým nájomcom a šiel do sveta. Netušiac, čo ma tam čaká a netušiac o tom, čo všetko sa na mňa ešte len privalí.

Prudko som sa prebudil, celý spotený, trasúc sa ako nejaká osyka. Ležal som vo svojej posteli v malej izbe, ktorú mi agentúra pridelila. Bola hlboká noc. Pozrel som na hodiny. Mal som ešte šesť hodín voľna, než pôjdem späť do práce.
Zišiel som dolu schodiskom a šiel sa napiť. Smädilo ma, ako keby som nič nepil už niekoľko dní.
Vošiel som do kúpeľne a oplachol si tvár.
V zrkadle som videl nevábnu tvár, ktorá nutne potrebovala odpočinok. Alebo sex.
Alebo oboje.
Nachádzal som sa v Holandsku. Krajine tulipánov a syrov. A trávy. A veterných mlynov. A trávy.
Vyšiel som von a zapálil si jointa. Únik z reality? Čo?
Po dofajčení som šiel spať do izby a snažil sa zaspať. Podarilo sa.

Znovu som sa videl, ako ležím na nemocničnom lôžku. Bol som duch, ktorý sa pozeral na svoje nehybné telo, pripojené na prístroje.
Bol to zvláštny pohľad. Ako keby som bol v bezpečí tu, vo snoch, zatiaľ čo realita bola nebezpečná. A aj bola. Neviem, ako sa mi to podarilo, no podišiel som v tej prapodivnej forme ku svojmu nehybnému ja a pohladil ho (alebo sa?) po líci. Tu si v bezpečí povedal som svojmu ja a naposledy sa pozrel na seba. Potom som otvoril oči a znovu bol vo svojej izbe. A bol čas vstávať.

Práca bola jednoduchá. Vykladať kamióny, nakladať, obaľovať, triediť. Nič viac. Činnosť, ktorá vážne nevyžadovala premýšľanie.
Presne to, čo som potreboval.
Mať mozog bolo to, čo mi momentálne najviac ubližovalo.
Po práci som chodil do miestneho baru a pil a pár kolegami. O svojej minulosti som im nič nevravel. Nemalo to zmysel. Plus aj tak, väčšina z nich tu aj tak bola len preto, aby si mohli zahúliť.
Ja som tu bol preto, aby som zabudol. A nejako sa dal do poriadku.
Tak či onak, život šiel proste ďalej.

Nick sa mi snažil pár krát dovolať, no nikdy som ho nezdvihol. Aj tak neexistovalo nič, čo by dokázalo odčiniť čo spravil.
Znovu som ležal na posteli a počúval hudbu. Našiel som sa v dvoch nových umelcoch a tak som ich počúval dookola.
Každý víkend som volal s Veronikou, prípadne s Marcelou.

Mesiace ubiehali rýchlo. Neuvedomil som si to ani poriadne a už tu bola zima.
A zima v Holandsku býva dosť chladná, ako som pocítil na vlastnej koži.

A rovnako ako prišla zima, rovnako prišla aj jar a s ňou aj dôvod na to, aby som sa pohol ďalej.
Život v Holandsku nebol zlý. Aj keď je pravda, že chvíľu mi trvalo, než som si naň zvykol, no oboznamovať sa s novým prostredím nikdy nie je ľahké. Noví ľudia, nové zvyky, drahšie cigarety...

Pomaly to bol už rok, čo som odišiel z domova a skúsil šťastie vo svete.
Rok, čo som hovoril prakticky len po anglicky, rok, čo som už bol sám, rok, odkedy sa mi rozpadol život.
Mával som dlhú dobu zlé sny, alebo, skôr nočné mory. Každú noc som sa videl na tom istom nemocničnom lôžku, ako keby som sa nikdy neprebral. Ako keby toto všetko bola len zlá nočná mora. Ale bol to skutočný život. Život, ktorý sa so mnou nikdy nemaznal. Vlastne, tento život mi dal dvoch priateľov. Veroniku a Marcelu. Občas som rozmýšľal, či oni nie sú mojím poslaním. Ako, či oni nie sú ten dôvod, prečo mám žiť.
Nie pre frajera, nie pre nejakú radosť ktorú neviem nájsť...ale pre priateľov. Skutočných priateľov, ktorých je, ako sa vraví, ako šafranu. Poznal som toľko ľudí, mal som toľko „priateľstiev“ a nejako som aj tak zostal len s tými pár, ktorých mám okolo seba, respektíve doma. Tu, v Holandsku, nemám zatiaľ žiadnych priateľov.
Ale priateľstvá som zatiaľ nechcel riešiť.