Diabol

~10~

Celý týždeň sme strávili s Danielom spolu.

Veľa krát sme obaja zaspali sme nevypli hovor a tým pádom ráno keď sme vstali sme jednoducho pokračovali v konverzácií.

Boli to krásne rána, až pokým si neprišiel po mňa a netrávili sme spolu reálny čas na našich dobrozdružstvách.

Bol piatok a to znamenalo že v nedeľu odchádzala.
Pri tejto myšlienke mi vždy vnútro stisli neviditeľné ruky a ja som mala pocit že sa neviem nadýchnúť.

Ale zakaždým ma pohľad do jeho modrých očí oproti mne ukľudnil, že bol stále pri mne a ja som snažila žiť v tom okamihu prítomnosťou.

Chystali sme s jeho a už aj mojími kamáratmi niečo ako rozlúčkovú párty aj keď on sám neznášal lúčenie, vraj je to pre neho len prejav slabosti ukázať že mu na niekom záleží natoľko aby sa s ním dokázal rozlúčiť.

Bolo 7 hodín večer keď som chytila do ruky telefón a kabelku a vybrala sa dole za Diablom ktorý prišiel po mňa.

Nikdy som si nemyslela že keď neuvidím človeka pár hodín, že mi bude chýbať natoľko že od šťastia keď zacítím jeho vôňu,  bude moja vnútorná bohyňa skákať pár metrov do vzduchu.

Sadla som si do známeho auta a jeho vôňa ma obklopila natoľko že sa mi všetky svaly v tele uvoľnili a ja som mala pocit že som doma.

"Si krásna." Nikdy som nebola príliš zvyknutá na takéto komplimenty.

"Ani ty niesi celkom na zahodenie." Obočie mu vystrelilo na mliečnu dráhu a ja som vedela v tom momente už len podľa jeho výrazu že som ho pobavilo a že je šťastný rovnako ja.

"Pozor, pozor mladá dáma ja som vždy najkrajší." Jeho varovný zvdvihnutý prst mi spôsobil záchvat smiechu, že som ľutovala že si zmažem make up ktorý mi dal dosť zabrať.

"Dobre, dobre ty Satan, kamže to ideme?"

"Karina ideme nakúpiť ohnivú vodu aby sme sa dnes poriadne zabavili. Písal som ti to aký je plán, nemôžem zato že ti stále behajú myšlienky k mojím perám a nie na to čo je dôležité." Prečo som pri tomto človeku stále strácala reč? Veľmi rýchlo som pristúpila na jeho hru.

"Danko nemysli si že ja stále myslím na tvoje pery, niesú predsa až také dokonalé." Jeho výraz tváre bol na nezaplatenie zakaždým keď som sa mu snažila zraziť jeho ego.

Jeho mlčanie mi trvalo ako večnosť. Chýbal mi dokonca zvuk jeho hlasu a mala som pocit že ten intenzívny pohľad akým na mňa hľadel mi vypaloval dieru do môjho vnútra a pomaly ale isto mi kradol dušu a všetko racionálne myslenie.

"Lenže ja myslím stále na tvoje pery. Do riti. Poď sem." Môj pravidelný tep srdca už dávno odišiel na dovolenku pri tomto chlapovi a ja som nestihla nasať kyslík do pľúc a už som cítila jeho veľké pery na tých mojich.

Bozkávali sme sa hádam celú večnosť pred mojím činžiakom v naštartovanom aute. Tak ľudsky surovo sme sa snažili uspokojiť naše sekundárne ľudské potreby, no bolo v tých bozkoch cítiť aj niečo viacej.

Oheň. Vášeň. Výbuchy sopky. Extrémnu príťažlivosť a cit. Tak ťažko opísateľný cit ktorý možno človek zažije len raz za život a možno nikdy.

Tie bozky zanechávali vo mne stopu. Vpíjali sa mi do mysle, pod kožu a pálili do mňa dieru, o ktorej som vedela že ak raz tento človek odíde z môjho života, tá diera ma pohltí na toľko že už nikdy sa z toho nepozbieram.

Oprel si čelo o to moje a snažili sme ukľudniť. Myslím že môj úsmev museli videť aj ľudia na druhom konci mesta.

"Už som ťa presvedčil že jediná vec na ktorú myslíš sú len a len moje pery a moje bozky. Lebo ja po nich tak zasrato moc túžim, až ma to niekedy bolí, lebo ja neviem cítiť nič k ľudom a neviem to dávať najavo. Som proste taký..taký.. poškodený." Jeho modré dúhovky ztmavli smútkom. Tieto slová mi opakoval celé tie dni, no ja som sa vždy snažila vidieť v ľudoch dobro o ktorom samí ani nevedeli že ho majú v sebe.

"Presne tak ako hovorí tvoje tetovanie." Na ľavej strane krku mal vytetované nejaké arabské znamy, čo znamená poškodený.

"Presne tak. Lenže bohužiaľ to takto je. Nezaslúžim si ťa a možno aj práve kvôli tomu tak kurevsky túžim po tvojej prítomnosti. Lebo vďaka tebe sa cítim lepšie a mám pocit že niesom až také hovno akým sa beriem a akým ma berú ostatný." Slzy ktoré sa mi skotúlali po tvári sa nedali zastaviť a jeho veľké prsty sa mi ich snažili čo najrýchlejšie zotrieť.

Teraz som bola ja prvá, ktorá sa vrhla na jeho pery.

Pomedzi bozky som dostala zo seba len chabých pár slov.

"Lenže ja toto hovno ktoré bozkávam mám neskutočne rada aspoň myslím a bez tohto hovna by nebol môj svet taký aký je už pár dní."

"Pome už lebo nestíhame a nerev lebo si budú myslieť ostatný že som ťa buď zbil, zdrogoval alebo že si mala v krku niečo veľke čo ťa prinútilo roniť slzy šťastia kráska." Za jeho smiech som chcela bojovať do konca mojích dní.

Týmto naša citlivá chvíľka skončila, vlastne tak ako každá keď sa jednalo o city. Daniel to vždy nejako zahovoril a obrátil buď na humor alebo slovný útok, ktorý by ľudia ktorý ho nepoznajú považovali za arogantný prejav. Lenže takýto bol Diabol a ja som ho presne za toto zbožňovala. Nikdy nemal ružové okuliare ktorými by sa pozeral na svet a vždy bral všetko realisticky, miestami až negatívne, no aj napriek tomu Vás nechal snívať.

Zaparkovali sme pred Panoramou a podvedome moja ruka našla tú jeho a vykročili sme smerom do nákupného centra s prepletými prstami.

Bláznili sme sa ako pubertiaci ktorým mama dala vreckové a nakupovali ohnivú vodu ktorá nám vyplaví hormóny šťastia.

Danko ma posadil do košíka a hádzal na mňa tovar a ja som zas hádzala všetky sladkosti na ktoré som dočiahla.

Ľudia sa nás pozerali pohoršene a niektorý s úsmevom na tvári pri pohľade na nás spomínali na ich vlastnú mladosť.

"Princezná vystupovať, ideme platiť." Ledva som mu rozumela cez tie záchvaty smiechu.

"Daniel ja sa neviem postaviť! Zahádzal si ma tým nákupom!" Slzy od smiechu tielky nielen mne ale aj predavačke ktorá čakala len na to aby nám mohla nabolkovať tých milión vecí.

A potom nečakene v stredu nákupného domu a radom netrpezlivých ľudí čakajúcich na zaplatenie ma Daniel vyzdvihol na ruky z košíka a ja som si inštiktívne obmotala nohy okolo jeho pásu a svet raz raz na vôkol nás zastal v našej bubline. Ten bozk ktorý som od neho dostala na čelo bol pre mňa najväčsí prejav citov.

Mala som chuť skákať, plakať od šťastia a ďakovať všetkým svätým ale aj tým dole v pekle že mi poslali tohto človeka do cesty. Nevedela som či to bola odmena za to že som už toľko trpela alebo či bol trest za všetky moje hriechy, no v tejto chvíli mi to bolo absolútne jedno..

Ja by som sa Vám neskutočne chcela poďakovať, za každé jedno prečítanie a každú jednu hviezdičku. Neviete si ani len predstaviť čo to pre mňa znamená. Keď som začala písať túto knihu mala som maximálne 25 prečítaní dlhú dobu. Zobralo mi to nachvíľku vietor z plachiet ale nikdy som nečakala že budem mať zachvíľku 300 prečítaní. Každému jednému z Vás posielam objatie také v ktorom sa budete cítiť "ako doma" , ako keď Daniel obíma Karin.
Ak mi zanecháte komentár alebo hviezdičku bude to pre mňa ten najkrajší pocit zadosťučenenia pre autora💕 ste úžasný a ja každé ráno plačem pri káve keď vidím že sa čísla pomaly zvyšujú.😍😍😍 krásny štvrtok Vám prajem💕