Diabol

~13~

Od kedy som prišla domov,Danielov krik v mojej hlave stále neutíchal. Dookola sa mi opakovali spomienky na dnešný večer. Zreteľne som si vedela vybaviť, keď som zavrela oči, jeho pohľad plnú chladu a hnevu.

Ako dokáže niečo takéto urobiť človek len tak z ničoho nič? Ako sa dokáže v priebehu sekundy zmeniť z človeka za ktorého som chcela aj dýchať keby môžem, na človeka ktorý je tak zasrane bezcitný a plný hnevu.

Daniel bol ako dážď. Niekedy prijemná letná búrka ktorú túžobne všetci očakávame a ktorá nám dožičí pokojny spánok v letných horúčávach , no každá búrka sa dokáže zmeniť behom sekundy na ničivú spúšť ktorej je jedno koľko škôd za sebou zanechá.

Začalo mi to dávať všetko zmysel, prečo sa každý bál že mi Daniel ublíži po dnešnom predstavení jeho druhej tvári.

Celú noc som sa budila a videla pred očami jeho ľadový pohľad. Sužovali ma tie zasrané výčitky svedomia že namiesto toho aby som ho uistila pred jeho obavami a pred zpochybňovaním samého seba pred všetkými, že mňa vlastne čiastočne vytiahol z dna na ktorom som bola pokiaľ neprišiel do môjho života.

Lenže ja som sa zachovala presne ako on.
Namiesto láskaveho slova, som priliala benzín do ohňa aby som aj ja jemu ublížila, tak ako to urobil on mne.

Daniel je človek ktorý nevie dávať svoje emócie najavo, bojí sa citov a schováva sa za múr nenávisti,hnevu, namyslenosti a miestami aj agresivity aby jeho vnútro nebolo ešte viacej ublížené ako mu bolo doposiaľ.

Nevedela som si predstaviť čo tento muž zažil v minulosti že to urobili z neho takého človeka.

Aj napriek tomu že ja sama som bola maximálne zlomená som cítila potrebu chrániť človeka ktorý mi za pár dní stihol pomotať hlavu a stihol ma už aj od seba odohnať.

O piatej ráno ma vlastné myšlienky začali dusiť a zapla som si telefón ktorý bol až príliš dlho vypnutý vzhľadom ma dnešné udalosti.

Pár sekúnd po tom ako sa mi rozsvietila obrazovka som začala prechádzať všetkými správami na ktoré som odpovedala len strojou vetou "Som v poriadku".

V kútiku duše som túžila vidieť správu alebo aspoň zmeškaný hovor od Daniela. Veď ja som priam tak zasrato moc túžila vidieť že aj jeho zaskočil môj odchod a že mu je to ľúto všetko čo sa zomlelo.

Ten egoistický hajzel mi nenapísal ani len bodku.
Neviem či som bola viac sklamaná z neho alebo zo samej seba že som dovolila niekomu sa ku mne dostať až za môj vlastný múr.

Už som sa chystala znova vypnúť tefelón pokiaľ mi nevyskočila správa od Mií.

Mia
Dúfam že si v poriadku..

Ja
Neboj sa som v poriadku a som doma.
Ako to dopadlo tam?

Mia
Ani sa nepýtaj bola to katastrofa..🙈

Ja
Ako myslíš katastrofa?

Mia
Museli sme zavriet dvere na bare aby sa Daniel nepokúšal ťa nájsť.

Ja
On ma chcel ísť hľadať?

Mia
Zlatko áno odniesli si to ďalšie stoličky a jeho telefón keď ti chcel volať a zistil že je vybitý..bež spať mali sme obe ťažký večer a zajtra sa ozvi.

Takže on sa predsa pokúšal ma nájsť a zavolať mi.
Moje zdeptané srdce mi išlo vyskočit z hrude pokiaľ sa mu môj mozog vysmieval.

Lenže to neospravedlňuje Danielove chovanie.
Neospravedlňuje ho ani to že si rozjebal telefón v návale hnevu.

Hlava mi išla vybuchnúť.

A presne po hodine preklínania celého sveta, mňa samej seba a Diabla som od emociálneho vyčerpania zaspala..