Diabol

~6~

Jeho mama nám urobila asi tie najúžastnejšie palacinky na svete na raňajky. Daniel stále len vyvracal oči nad jej prehnanou starostlivosťou, no mne to prišlo prirodzené a normálne. Za ten krátky čas som si ju veľmi obľubila a v jej prítomnosti som sa cítila ako keby je to moja rodina.

"Zlatinko ostaň aj na obed." Tie oči má po mame som na 100% o tom presvedčená.

"Ďakujem za pozvanie Teta ale budem už musieť ísť."

"Ostaň ešte prosím ťa." Tento chlapec dával teda poriadne zabrať moju odhodlaniu stáť si za tým čo poviem.

Hodiny na stene ukazovali už 12 hodín poobede a ja som sa cítila nejak zvláštne. Bála som sa že ak odídem teraz od neho, už ho nikdy neuvidím.

Zistila som že neviem kde vlastne sa nachádzam, no bola som si istá že sme neodišli z dediny.

Zobrala som telefón do rúk a napísala mojej jedinej záchrane.

"Mis prosím ťa mám problém."

"No počúvam Démon. Ani sa nečudujem že máš problém. Kde si vlastne?!"

"Zjebeš ma potom. Som u Daniela Potrebujem aby si prišla po mňa. Prosím. Ja naozaj neviem kde som."

"Za 15 minút som. Vyjdi z domu a choď rovno po ceste."

Vedela som že Mia ma záchrani z tejto situácie. Pomaly som sa postavila z kuchynskej stoličky a namierila som si to za Diablom.

"Naozaj už idem domov. Ďakujem za všetko." Usmiala som sa nad jeho zamračeným výrazom.

Išiel so mnou si hore zobrať moju kabelku a ostatné veci. Celý čas cestou z jeho izby až na chodbu na mňa ani len nepozrel, nepovedal mi ani jedno slovo a ja som sa cítila ako štetka ktorú odprevádza von po zaplatenom sexe.

Cez slzy v očiach som ani poriadne nevidela na topánky ktoré som si obúvala a čakala som či mi povie aspoň zasraté "ahoj" na rozlúčku.

"Ja som naozaj rád že si sa mi nesnívala. Dúfam že ťa ešte uvidím." Chytil ma za ruku a oprel ma svojím telom o vchodové dvere.

Zdvihla som pravú ruku a ukazovákom som mu chcela pozdvihnúť bradu aby som sa neho pozrela ešte posledný krát a zapamätala si každú jednu vrásku na jeho tvári a tie jeho oči.

Už už som videla ako sa jeho pery približujú na tie moje a verte mi či nie v tom momente som netúžila po ničom inom ako cítiť dotyk jeho pier zas raz na tých mojich lenže ma prerušila Mia. Po zvonení telefónu nás oboch v tom hrobom tichu až nadvihlo od strachu.

"Naozaj už idem už ma čaká Mia.Ešte raz ďakujem. Ahoj."

Rýchlosťou svetla som otvorila dvere a vyšla na ulicu presne ako ma Mia nasmerovala. Keď som zašla trošku ďalej, dovolila som samej sebe sa otočiť a posledný krát sa neho pozrieť. Čakala som že už dávno budú dvere zavreté a tým by sa moje pochybnosti potvrdili že toto všetko neznamenalo nič pre neho.

Lenže on tam stál. Aký pradox že bol v modrom župane a pozeral mojím smerom tak intenzívne až som mala pocit že každú chvílu sa mi podlomia kolená.

Stálo ma to neskutočne veľa úsilia odtrhnúť pohľad od neho a ešte viacej úsilia ma stálo sa nadýchnúť. Pokiaľ mi nedochádzal vzduch, som si ani nevšimla že som zadržiavala celú tu cestu dych.

Na konci ulice ma čakala moja rytierka ktorá ma prišla zachrániť a ja som asi nikdy nebola šťastnejšia ako vtedy keď som ju zbadala aj napriek tomu že mala ruky prekrížené v bok a z očí jej sršali blesky. Vedela som že má čaká ešte policajný výsluch, no ktoré spomienky sú pre nás tak vzácne že si ich jednoducho necháme len pre seba.

"Kde do piči si akože bola? Ty si spala u Daniela? Si ty normálna prosím ťa?!" A oheň bol na streche.

"Ukľudni sa nič sa mi nestalo, som živá a zdravá. Len ma bolí hlava tak nehuč prosím ťa." Dúfala som že ju obmäkčím a prestane.

"Len počkaj toto mi ešte vysvetlíš."