Diabol

~15~

Po incidente s Danielom v kúpeľni som sa mu neozvala dva dni.

Tie dni boli pre mňa moje osobné peklo ktoré ma pohltilo a nedaválo mi spávať.

Začala som rozmýšlať nad tým či nemám náhodou nejaký syndróm snažiť sa zachraňovať niečo čo nemá zmysel.

Myslela som na neho pri umývaní zubov, pri jedení, pri nakupovaní a v noci som sa vždy zobudila na pár modrých očí predo mnou.

Moja mama sa rozhodla pred Vianocami odísť na dlhé dva týždne s priateľom na lyžovačku, ktorú som sa snažila čo najslušnejšie odmietnúť ale aj tak to skončilo iba krikom a maminím buchnutím dverí bez rozlúčky.

Keď som cez okno zbadala ako auto do ktorého nasadla odišlo, padol mi kameň zo srdca že som predsa len vyhrala túto vojnu a čakajú ma dva týždne pokoja a samoty.

Vonku snežilo ako keby mal byť koniec sveta. No moja závisloť na nikotíne bola taká silná, až som sa obliekla a vybrala do obchodu.

Všade po celom meste hrali koledy a deti sa gulovali.
Neznášala som Vianoce za to že moje detstvo nikdy nebolo ukážkové. Vianočná večera vždy začala s tým že s nevlastný otec ktorý miloval alkohol viac ako nás, buď najebaný zvalil stromček alebo v horšom prípade vyplieskal matku a následne sme bez otvárania darčekov alebo pozerania rozprávok, utekali k starkej ktorá bola vždy naším útočiskom.

Až na Vianoce pred 7 rokmi sme u nej zostali už navždy. Lenže ak má človek zafixované spomienky na určité obdobie ktoré sa pravidelne opakuje, už nikdy to nebude iné.

V obchode som si vystála niečo vyše hodiny aby som zaplatila za nákup.

Nechcelo sa mi ešte ísť domov tak som sa rozhodla navštíviť moju obľúbenú kaviareň v nákupnom centre.

"Ahoj Karinka."S úsmevom na zdravila časníčka Dia ktorá ma už pekelne dobre poznala za ten čas čo sem zvyknem chodiť.

"Ahoj buchta, urobíš mi prosím ťa kávu a ríbezľový džús?." Jej smiech bola ako záplata na môj momentálny psychický stav prázdnoti.

"Keby mi nepovieš ani neviem." Vyplazila na mňa jazyk a ja som odišla do fajčiarskej miestnosti.

Telefón vo vrecku mi pípol správu.

Daniel
Čo robíš? Kde si? Ako sa máš? Venuj sa mi a komunikuj!! Už stačilo ignorovania!!!!

Tak ako som telefón vybrala, hneď som ho aj odložila bez odpovede.

Kaviareň bola preplnená. Nemala som si kde sadnúť. Na konci miestnosti bol jeden obrovský stôl kde som matne videla ako sedí jeden človek s kapucňou na hlave.
Predsa sú tie pojebané Vianoce a ľudia sú milšší, skúsila som šťastie a opýtala sa človeka v kapucni či si môžem prisadnúť. Predsa len káva bez cigarety je ako 10 rokov bez sexu, rovnaké utrepenie.

Podľa farby mikiny a stavby tela som usúdila že to bude muž, aj keď v dnešnej dobe si už človek nemôže byť ničím istý.

"Dobrý, môžem si prisadnúť prosím? Nieje tu nič voľné." Snažila som sa byť čo najmilšia.

Neznámy v kapucni zdvihol na mňa pohľad a mne sa podlomili kolená.

Celý vesmír je proti mne.

V minulom živote som musela zabíjať malé šteniatka a rozplákavať malé deti, kedže takto trpím a život alebo niekto tam hore si ustavične robí zo mňa kozy.

Daniel pozeral na mňa ako na ducha a myslela som že mu tie jeho modré oči vypadnú rovno do tej kávy čo má pred sebou.

Nestihol sa ani len ozvať a už som sa otočila na odchod.

Nemôžem si dovoliť byť v jeho blízkosti ktorá ma stále pohltí ako nejaká nevideteľná sila.

Bol ako kokaín. Keď si dáte čiaru cítite sa tak úžasne, že túžite hneď po ďalšej a ďalšej. Potom si vaše telo vyberie daň a bez ďalšej dávky máte chuť si vytrhať všetky vlasy alebo rovno umrieť. Presne toto robila so mnou jeho prítomnosť.

Nemohla som si zas dovoliť spadnúť do priepasti s menom Daniel.