Diabol

~12~

"Ja ťa asi ľúbim Karin, ale nemôžeme byť spolu, nemôžem ťa zničiť...."

Celou silou som sa snažila vymaniť spod jeho rúk a odtlačiť sa čo najďalej od neho po tejto vete.

"Okamžite ma pusti!!" Cez slzy som ledva videla a vedela som že s každou slzou ktorá tiekla po mojej tvári sa mínali aj opojné účinky alkoholu.

Chytil mi do jednej ruky moje zápästia a nepustil ma ani napriek prosbám a mojím vzlykom.

"Karina ukludni sa a pozri sa na mňa. Snažím sa ti to do piči vysvetliť." Dvoma ukazovákmi mi nadvihol bradu aby som som svoj uslzený pohľad nasmerovala presne do jeho modrých očí.

Napriek tomu že ma bolesť na hrudi úplne pohltila som sa nevedela ani pohnúť keď som počula jeho hlas.

"Ja niesom ten typ človeka s ktorým budeš šťastná. Nemôžem...nechcem ťa zničiť ako všetky pred tebou lebo si úplne iná a v živote som nikoho takého nestretol a neviem čo ti do piči mám ešte povedať lebo z mojich úst vychádzajú len sračky lebo ja toto neviem do piči."

Nestihla som sa ani nadýchnúť ani nijako zaregovať a v Danielových rukách sa už týčila barová stolička ktorú celou silou hodil do steny.

Stolička ktorá sa roztrieštila na milión trieskoch bola nič oproti tomu sa trieštilo moje srdce ktoré bolo zahojené len na chvíľku.

Danielove modré oči sa zmenili na dva ľadovce keď ku priskočil, v tom momente už všetci stáli pri nás a čakali čo sa bude diať. Na ich tvárach som nevidela zdesenie alebo šok, všetko sa to javilo ako úplne normálna situácia pre nich.

Hrobové ticho prerušil Danielov zachrípnutý smiech ktorý sa mi podobal skôr na vzlyk.

"Teraz čo všetci čakáte jak kokoti? Si myslíte že jej ublížim? Že druhá stolička bude letieť po nej?"

Danielov krik bolo niečo, na čo nikdy nezabudnem.

"Ty sa už láskavo prestaň ľutovať ty debil!" Neviem z kadiaľ sa vo mne nabrala odvaha v tejto situácií v ktorej som sa nachádzala. Všetci sa zrazu otočili mojím s otvorenými ústami, niektorým tvárou prebehol úškrn ktorý som nečakala, nie hlavne v tejto situácií.

Len Daniel ktorý vyvádzal sa s rozšírenými očami otočil na mňa s pohŕdavým úsmevom.

"Nič nevieš! Tak buď kurva ticho." Stačilo týchto pár slov a moja päsť pristala na jeho líci. V duchu som sa modlila aby mi tento chlapec ktorý za tých pár dní znamenal pre mňa viac ako doposiaľ nikto v mojom živote, nevrátil jednu naspäť.

Namiesto toho si Daniel len chytil líce v hrobom tichu ktoré stále pretrvávalo v bare.

"Vieš čo máš pravdu! Nič neviem a už ani nič nechcem vedieť o tebe. Nič si nevieš vážiť, dokonca ani len týchto ľudí ktorý ťa majú radi podľa toho ako sa správaš! Daj mi pokoj a strč si niekam všetko čo si mi kedy povedal!"

So slzami v očiach som vybehla von z baru. Počula som ako ostatný kričia moje meno ale ja som sa ani len neotočila a utekala. Zastavila som až pri najbližsom obchodnom centre kde som videla stáť taxíky a nasadla do jedného z nich.

Predtým ako sme sa pohli smerom domov som si stihla ešte vypnúť telefón a rozplakať sa ako malé dieťa.