FAKE LOVE or REAL LOVE?

1. Kapitola: To si robíš srandu?!!

Deň, kedy sa to stalo si stále dobre pamätám. Bol to deň ako každý iný. Ráno, keď som vchádzala do školy, všimla som si ako spoza rohu trčia dievčenské sukne a k tomu sa pridal ešte ten typický piskľavý smiech, ktorý patril jedine našim "top modelkám" z triedy. Ako každé ráno sa schádzajú vo svojom klebetnom rohu a ohovárajú skoro každého, kto im príde na um. Stále sa tomu čudujem a nechápem, čo ich na tom stále baví?

Po príchode do triedy som si sadla na svoje miesto a začala sa chystať na hodinu. Priznám sa, veľa kamarátov v triede som nemala, vlastne skoro nikoho. Našlo sa zopár dievčat, ktoré so mnou prehodili pár slov ale len kvôli tomu, že potrebovali s niečím pomôcť alebo kvôli úlohám. Ale možno je to aj kvôli tomu, že som polovičná. Som na pol japonka a na pol korejka.

Keď bola mama mladšia, bola raz na služobnej ceste v Kórei a práve tam spoznala otca. Rodina zo strany môjho otca nebola z ich vzťahu 2x nadšená a trvala na tom, aby sa otec s mamou rozišiel ale to nečakali, že práve v tej dobe som sa začala vyvíjať ja a to zmenilo celú situáciu. Nakoniec museli nejako prekusnúť, že mama a otec zostanú spolu ale museli si nájsť vlastné bývanie. A tak obaja odišli do Japonska a kým som nemala pol roka, tak sme bývali u rodičov mojej mami. Starí rodičia nás prijali s otvorenou náručou a starali sa o nás ako najlepšie vedeli.

A preto nemám žiadnych kamarátov. Zo začiatku to bolo veľmi ťažké, ale postupom času som si začala zvykať a všetky tie narážky na môj pôvod a odstrčovanie si už vôbec nevšímam.

Keď mi bolo osem, už som ako tak vedela niečo po kórejsky a tak ma naši raz cez leto vzali do Kórei za rodičmi môjho otca. Jedného dňa som sa len tak prechádzala po ulici, keď vtom som počula detský plač. Zašla som za roh a zbadala chlapca asi tak v mojom veku, ako sedí na lavičke blízko detského ihriska s tvárou zaliatou slzami. Keď som prišla bližšie, všimla som si na zemi špinavý zošit a neďaleko ležala prevrátená školská taška.

,,Čo sa ti stalo?" opýtala som sa ho trochu nervózne. Chlapec so sebou cukol a snažil sa skryť svoje slzy. Keď som sa snažila si k nemu prisadnúť, chlapec sa v panike postavil, zobral si tašku zo zeme a utiekol preč. Chvíľu som premýšľala, či som nepovedala niečo zle keďže moja kórejčina nie je ešte dokonalá, ale myslím, že v tomto to nebolo. Keď som odchádzala, všimla som si na zemi zošit, ktorý pravdepodobne patril tomu chlapcovi. Tak som sa rozhodla, že si ho vezmem a potom mu ho vrátim. Lenže po celú dobu, ako sme boli u starých rodičov, som nemala šancu mu ten zošit vrátiť. A keď sme odchádzali, poprosila som starých rodičov, či by to nemohli vrátiť tomu chlapcovi. Našťastie súhlasili a ja som mohla odísť s čiastočne dobrým pocitom.

Odvtedy som už o tom chlapcovi nikdy nič nepočula. A teraz, sedím v lavici a pozerám do blba. Premýšľala som o pekných veciach, z ktorých ma vyrušil náhly nával dievčenského smiechu s prímesou hlasnej hudby. Keď som sa započúvala do tej hudby, okamžite som spoznala, že je to kórejská hudba. Než som to mohla dopočúvať, začala sa hodina. Celú hodinu mi v hlave vŕtala melódia z tej pesničky a nevedela som ju dostať von.

Počas ďalšej prestávky sa tá istá skupinka dievčat zoskupila v strede triedy a z ničoho nič všetky začali šalieť a jačať na celú triedu.

,,Kyaaa! BTS majú novú pesničku!"

,,Čože?! Rýchlo ju pusti!"

Boli ako zmyslov zbavené. Trochu ma zaskočilo jedno slovo, ktoré jedna baba vykríkla. BTS? Čo to je? Bola som tým zaskočená a tak som začala pátrať. Vytiahla som mobil a začala googliť. Všetko, čo som stihla zistiť bolo, že je to chlapčenská kpop skupina, celým menom Bangtan Boys, v skratke BTS. Potom začala hodina.