FAKE LOVE or REAL LOVE?

7. Kapitola: Manažérka BTS

Od incidentu na policajnej stanici už ubehlo niekoľko dní. Ja a chalani sme si pomaly ale isto budovali späť našu dôveru a taktiež som sa začínala pripravovať na moje budúce povolanie, na ktoré som sa tak dlho tešila. Pred pár dňami prebiehal súd ohľadom bývalého manažéra BTS, ktorého odsúdili na dvadsať rokov za pokus o vraždu ale najprv sa musel dať liečiť do psychiatrickej liečebne neďaleko mesta.

Dnes bol pre mňa deň D. Dnes som totiž šla do spoločnosti Big Hit Entertainment, kde som mala podpísať pracovnú zmluvu na pozíciu nového manažéra BTS. Po príchode tam, som sa stretla s riaditeľom Big Hitu, ktorý ma privítal s otvorenou náručou, čo sa však nedalo povedať o ostatných, ktorý pracovali s BTS. Keď sme vybavili všetky papiere, riaditeľ mi ukázal celú spoločnosť a taktiež miesta v nej, do ktorých budem ako manažérka často chodiť. Pred odchodom mi dal do rúk posledné záznamy od bývalého manažéra ohľadom financií, koncertov atď. Takže na prázdno som určite neodišla.

Po príchode domov som sa hneď pustila do práce. Väčšina z vecí už bola vybavená ale stále tu bolo niečo, čo potrebovalo dotiahnuť až do konca. Bola som do toho taká zažratá, že som pri tom sedela až do večera a okolo pol noci som mala všetky papiere vybavené. 

Ráno som sa zobudila na zvonenie telefónu. Nevládala som sa postaviť z postele a tak som len natiahla ľavú ruku za mobilom, ktorý bol položený na nočnom stolíku. Schytila som ho do ruky a priložila k uchu. Volala mi jedna zamestnankyňa ohľadom chalanov, že ako ich manažérka ich musím ísť aj niekedy skontrolovať do ich bytu. Akonáhle zložila, vystrelila som z postele akoby nič a vybehla som z domu rovno do obchodu a odtiaľ rovno za chalanmi.

Ich adresu som si zistila, keď som si prezerala papiere o ich bývaní. Adresu som zadala do GPS, ktorá ma zaviedla k niekoľko poschodovému domu, ktorý je súčasťou menšieho sídliska na okraji mesta. Ohúrená jeho luxusným vzhľadom som pomaly vošla dnu a výťahom sa zviezla na najvyššie poschodie. Avšak, kedže toto je pre mňa úplne nová výzva a nikto ma pred tým o tom neinformoval, nemala som kľúč od bytu, do ktorého som sa chcela dostať.

,,Aigoo! Ako môžem byť taká hlúpa!" Nadávala som si sama sebe uprostred chodby.

,,Potrebujete niečo?" Odrazu sa za mnou ozve staršia pani, ktorá zvedavo postáva dolu na schodoch.

,,Ah, potrebujem sa dostať do bytu ale nemám kľúče..." poviem trochu zahanbene.

,,A vy ste...?

,,Oh, ja som ich kamarátka a požiadali ma, aby som sa tu zastavila." neisto poviem a dúfam, že mi uverí.

,,Tak to ste mali povedať hneď, haha." zasmiala sa pani s iskrami v očiach. ,,Bývajú tam taký slušní mládenci, tuším sú to speváci. Vždy si zabudnú kľúče a tak si náhradný nechávajú pod hasiacim prístrojom. Ale od včera večera nie sú doma."

,,To nevadí. Chcem ich prekvapiť. Ďakujem veľmi pekne!" Nahlas sa poďakujem a zamierim k hasiacemu prístroju. Opatrne som ho nadvihla a naozaj tam bol náhradný kľúč od bytu. Vzala som ho a opatrne s ním odomkla dvere od bytu.

Otvorila som dvere a nenápadne sa pozrela dnu avšak ten pohľad nestál za to. Všade boli rozhádzané odpadky a oblečenie sa váľalo po zemi na miesto, aby bolo pekne uložené v skrini. Chcelo sa mi plakať. Mala som sto chutí nechať im nákup pred dverami a okamžite odísť ale moje svedomie mi to nedovolilo. Zhlboka som sa nadýchla a aj s nákupom vošla dnu. Keď som sa však chcela dostať do kuchyne, bolo to ako prejsť mínové pole. Nejako sa mi to ale podarilo a tašky plné potravín som položila na kuchynskú linku a začala sa pripravovať na ťažkú výzvu, ktorá ma čakala. Kedže som bola v kuchyni tak som začala upratovať odtiaľ a kúsok po kúsku som sa dostávala do jednotlivých častí bytu.