Od toho dňa, čo som zistila, že som sa osobne stretla s BTS a vôbec som o tom nevedela, som upadla do depresii. Ani rodičia ma nedokázali rozveseliť a to je už čo povedať. Po škole som sa zatvorila do svojej izby a tam strávila celý deň.
,,Hana! Večera je na stole!" skríkla na mňa mama. Keď som počula mamin prenikavý hlas, nemohla som klásť odpor. Vyliezla som zo svojho úkrytu a zamierila na večeru. Prišla som do kuchyne a za stolom som už našla sedieť otca, ako si spokojne číta noviny. Prisadla som si a len tak tam potichu sedela. Potom prišla mama a s úsmevom položila večeru na stôl. Keď sme mali plné taniere pred sebou, zavládlo za stolom obrovské ticho.
,,A čo v škole?" Z ničoho nič sa opýtal otec.
,,Dobre, myslím." poviem trochu nervózne.
,,Tak to som rád." povedal otec s jemným úsmevom. ,,Počúvaj Hana. Volali nám starí rodičia, že cez prázdniny sa prídu za nami pozrieť. A tak nás s mamou napadlo, či by si im to tu neukázala? Čo na to hovoríš?" opýtal sa ma otec so žiarivými očami.
,,Oni... Prídu sem? Čo tak odrazu?"
,,Vraj už nás dlho nevideli a tak, aby sme len my stále nechodili, tak sa ponúkli, že prídu oni za nami." povedala mama so širokým úsmevom.
,,Tak to je... super...!" poviem a trochu sa pousmejem.
Po večeri som sa opäť utiahla do izby a premýšľala nad mnohými vecami. Ale z nejakého dôvodu sa my myšlienky zastavili na chlapcovi, ktorého som stretla ako malá a snažila sa mu vrátiť jeho zošit. Ľutovala som toho, že vtedy keď sa rozbehol preč, som ho nejako nezastavila a nesnažila sa s ním porozprávať. Uvedomila som si, že padám ešte do väčšej depresie ako pred tým a tak som si povedala DOSŤ! Musela som si dať sprchu, aby mi myšlienky smerovali inam. Po sprche som si ľahla do postele a po chvíli som už nedokázala udržať moje oči otvorené. Zaspala som ako na lúsknutie prsta.
~~~
Prešlo niekoľko dní a všetko je po starom. V škole sa to fiasko z tou fotkou dávno zabudlo a ja som mala aspoň pokoj. Aj moja depresia sa dostala do bodu, kedy sa to už dá zniesť. Musela som sa naplno sústrediť, pretože tento rok už so školou nadobro končím.
,,KYAAA!!!" Zvrieskla jedna baba z BTS klubu až sa steny otriasli. ,,BTS budú mať v Tokyu fan meeting! Už o 2 týždne!"
,,Nekecaj! To fakt? Musíme tam ísť!"
Fan meeting, huh? Počkať, o 2 týždne? Ale to už sú prázdniny! V hlave som mala zmätok. Na jednej strane som sa tešila, že ich možno znovu uvidím, ale na druhej strane som sa cítila neisto.
Keď začalo zvoniť, všetci si automaticky posadali na svoje miesta a potichu sme čakali na učiteľa. Lenže na miesto nášho učiteľa, prišla do triedy iná učiteľka s vážnym výrazom v tvári.
,,Neviem či viete... ale podľa vašich tvári zrejme nie... no nevadí. Váš učiteľ náhle ochorel a požiadal ma, aby som sa vás dnes ujala ja. A dnes som mala v pláne s mojou triedou ísť na exkurziu do hudobného štúdia, takže akékoľvek námietky sa zamietajú. Zbaľte sa, prezlečte sa, o 10 minút sa stretneme dole pred školou."
Presne o 10 minút sme boli všetci nastúpení dole pri bráne. Potom nás učiteľka sčítala, samozrejme po mene. Keď sa blížila k môjmu menu, mala som trochu obavy.
,,Ha... Hana... Ja..." ,, Hana Jae Sato! To som ja!" Musela som ju prerušiť, pretože keby mám čakať, kým moje meno prečíta správne, stáli by sme tu do večera.
Keď nás všetkých skontrolovala, vydali sme sa na cestu. Mali sme namierené do najväčšieho hudobného štúdia v Tokyu. Cesta trvala asi tak hodinu. No viete, než sa dostanete cez všetky tie križovatky a navyše ak ste v Tokyu, no chvíľu vám to zaberie. Konečne sme dorazili do cieľa. Museli sme ešte chvíľu čakať vonku pred budovou, kým učiteľka šla dnu, aby ohlásila, že sme dorazili. Kým ona bola dnu, my sme sa kochali výzorom budovy a všetkým, čo sme videli.
YOU ARE READING
FAKE LOVE or REAL LOVE?
FanfictionKeď sme sa poprvé stretli, bola to len náhoda alebo to bol osud? Spletitá sieť utkaná z farebných povrázkov, v ktorej je ťažké nájsť dva rovnaké. Ale čo ak sa nájde až osem rovnakých povrázkov a všetky sa stretnú v rovnakej chvíli. ,,Budem si pamäta...