„V tom novom oblečený vyzerá ešte lepšie , vyniknú tie jej krivky,“ povie Tom.
„Prestaň, si ako neaký maniak ktorý sa musí pozerať aspoň na dievčatá, keď už ho k sebe nechcú pustiť,“ povie Jack.
„Veď žartujem,“ odvetí Tom.
„Čo sa stalo?“ pýtam sa zmätene.
„Prepadla nás neaká banda, no nakoniec sa ukázalo , že sú to dedinčania,“ odpovie na moju otázku Will.
„Kde je Luke?“
„Išiel von, prejsť sa,“ žmurkne na mňa Will, „Vyspala si sa dobre? Netreba ti niečo? Si určite hladná.“
„Nie ďakujem, najem sa neskôr, vážne,“ s úsmevom výjdem z postele.
Pri dverách sa zastavím a otočím naspäť: „Mám nové oblečenie? Kto ma obliekal?“ zapýrim sa.
„Jedno dievča, neboj sa nebol to Tom,“ zasmeje sa Will a Tom poňom hádže vražedný pohľad.
Vyjdem z malého domčeka, je tu mnoho drobných malých príbytkov. Zamierim k lesu.
V tom uvidím Luka a ten s úsmevom ide ku mne chytá ma za ruku a ťahá ďalej od dediny. Neďaleko je vodopád . Sedíme čelom ku vodopádu. Kocháme sa krásou prírodi.
„Ako som vlastne včera odpadla?“
„Strelili do teba šípku na spanie,“ jedol a pritom hovoril , „potom si odpadla a hodili nás spolu do jednej klietky. Takže, odkiaľ si presnejšie?“
Odbočil vskutku nenápadne.
„Z iného sveta,“ poziem naňho či ma chápe, „ z ľudského sveta, vyzeráme rovnako ibaže sme o veľmi veľa rokov viac vyspelejší ako vy, máme elektroniku, počítače, televíziu, notebooky.“
„Elektroniku, počítače?“ začudovane sa na mňa pozrie, „o čom to rozprávaš , si teda z iného sveta. Môžeš sa tam vrátiť?“
„Myslím , že áno. Ľudia tam svoje schopnosti ešte nevedia používať, takéto veci berú len za legendy, neveria na takéto svety a monštrá.“
„Hlúpy ľudia, tým chceš povedať , že si vyspelejšia ako ja?“
„Ja som to tak nemyslela.“
„Myslíš si , že keď je do teba zaľúbený Will tak budú aj ostatný? Niesi taká dokonalá.“
„Čo to vravíš?! To som o sebe predsa vôbec nehovorila!“
Zdvíham sa zo zeme a idem späť do dediny. Och som taká naštvaná! Nikdy som nepovedala, že sú tu ľudia hlúpy. Len sú menej vyspelý. Čo sa aj teraz osvedčilo. ARGH! Chlapci vedia byť niekedy taký neznesiteľný!
Už som skoro medzi prvými domčekamy, keď vidím ako sa skupinka detí bije. Vrieskajú po sebe. Pristúpim k nim bližšie aby som zabránila apokalypse a zvriesknem „Dosť!“ a oni na mňa vyľakane pozrú, rýchlo padnú na zem a ukláňajú sa mi.
Alebo nie mne?
„Ja som Thef.“
Otočím sa a za mnou stojí dievča. Možno o rok dva staršie ako ja. Má tmavšiu pleť a husté dlhé hnedé vlasy. Vskutku vyzerá dobre.
„Ja som Sam,“ usmejem sa na ňu.
„Viem, strážkyňa, som princezná tejto dediny,“ vraví povýšenecky.
Akoby vravela : „Ty máš byť strážkyňa?“ No ja si toho nevšímam. Rýchlo sa pokloním aby ma nespálila pohľadom.
„Na poklonu nieje čas. Zavediem teba a tvojich kamarátov do jaskyne ktorá vedie do kráľovstva,“ dokončí a ukáže smerom kde je obrovská diera v skale.
