,,Strážkyňa,“ povie niekto jemným hlasom.
Pomaly otváram oči a zisťujem, že sa podomnou skláňa Nate. Je živý. Som tak rada aj zaňho. Je tu, pri mne.
„Nemôžem sa zdvihnúť,“namáham hlasivky.
„Vydrž, zodvihnem ťa.“
Zdvihne ma a pritúli si ma do náručia. Ako ma zodvihol, ucítila som celé telo. Som nadmieru zoslabnutá. Žmúrim oči kvoli jasnému slnku a zisťujem, že celé átrium leží v ruinách. Okolo nás sú samé sutiny. Kusy skla, rozbitý mramor, prach a...krv. Rozbuší sa mi srdce. Dúfam, že sa nič nestalo Jackovy.
„Kde je Jack?“ z posledných síl sa pýtam.
„Všetci sú živý. Máme veľa zranených, no všetci žijú.“
Opatrne ma nesie cez sutiny.
„Ako poslednú ste našli mňa?“
Prikývne : „ Bola si pod oporným stĺpom. Všetci ťa hľadali, no potom to vzdali. Už sme ani nedúfali, že ťa nájdeme, keď som sa rozhodol, že to tu prejdem ešte raz.“
Prechádzame veľkou , dlhou chodbou. Tvoria ju tri menšie chodby. Ako vstupujeme do malej izby. Je tu malý krb, v strede izby dve kreslá oproti sebe a medzi nimi malý stolík. Na boku je velký drevený stol s mohutnou stoličkou. Popri stene sa tiahne knižnica, prerušuje sa len na troch miestach, kde sú okná. Strop zdobý krištáľový luster a zem tvorí tmavohnedá podlaha. Všetky oči cítim na sebe. Pozerám sa po miestnoti, keď zbadám Jacka. Usmeje sa na mňa a ja mu to opätujem. Nate vchadza do stredu izby a nakláňa sa aby ma položil na gauč. Pustím jeho krk a ľahám si na mäkký gauč. Obchádza ma. Zatváram oči na malú sekundu. Medzitým stihne Nate zobrať deku a prikryť ma. Ide okolo miesta kde ležím a usmeje sa na mňa. Následne sa otočí na Jacka.
„Teraz , keď sme zistili , že generál Lewis, je mimo hru,“ pokračuje Jack, „budete počúvať nového generála, ktorým sa odteraz stáva Nate.“
Ozve sa naraz: Rozkaz!
Nate sa usmeje a ide ku Jackovy. Spoločne sa na niečom potichu dohadujú. Ja len ticho ležím na gauči prikrytá dekou. To teplo ma strašne zvádza. Chce sa mi spať. Znova zatváram oči a mám pred sebou všetko, čo sa doposial stalo. Z myšlienok ma preberie klopanie na dvere. Pomalým klopkaním po zemi počujem ako osoba míňa moj priestor na odpočinutie. Nate a Jack spozornejú. Ku Nateovy prichádza malý chlapec s bronzovou pokožkou a čiernými vlasmy.
Nate sa k nemu prikrčí a chlapec sa pustí do rozhovoru: „Prepáčte, že ruším, no prišli mágovia zo Silentu.“
,,Dobre, odkáž im, že tam hneď budeme,“ kývne Nate chlapcovy.
Chlapec sa pokloní a odkráča rýchlym krokom preč.
Nate sa otáča ku mne: ,,Zvládneš ešte stretnutie s mágmi? Určite to pochopia ak...“
,,Idem,“ skočím mu do reči.
Prudko vstanem až sa mi podlomia kolená a ja padám na zem, no v rýchlosti ma chytá Nate.
,,Si si istá?“ neveriacky sa usmeje.
Zamračím sa a postavím sa na nohy. Tento krát už pevne.
Opäť ideme po rovnakej chodbe, keď odbočíme iným smerom a vstupujeme do približne rovnako veľkej izby. Je to tu podobne zariadené. Sadáme si za obrovský stôl. Zo zvyku si dávam na stoličke nohy do tureckého sedu a zamotávam sa dekou. V momente ako sa pohodlne usádzam vstupujú do miestnosti štyria muži. Prvý z nich má červené rúcho so zlatou výšivkou. Je to starší človek. Má tmavšiu pleť, hnedé oči, a hnedé dlhé vlasy zapletené do vrkoča . Na tvári ma príjemný výraz. Druhý muž je zhruba v strednom veku. Má krátke blond vlasy, zelené oči a svetlú pokožku. Je oblečený do zeleného rúcha taktiež so zlatou výšivkou. Na boku stoja vedľa seba dvaja starci sú navlas rovnaký. Sú menšieho vzrastu, majú bledú pokožku biele vlasy a fúzy. Oblečený sú do modrých rúch, ibaže jeden z nich má svetlejší odtieň rúcha.
