,,Máš ho skutočne rada,“ zamrmle.
,,Nie, bola to chyba,“ snažím sa vyhovoriť.
Prechádzame mestom. Je poriadkumilovné. Sú tu domčeky rôznych veľkostí, farieb aj materiálu. Jedny sú drevené iné zase z kameňa. Z námestia vidím na palác. Je taký veľký. Má mnoho farieb, - biela, slabo rúžová, fialová, červená a modrá, no prevláda najmä biela. Vychutnávam si pohľad na rušné mesto a na malú chvíľu aj zabúdam , že ma čaká úloha ktorú musím splniť aby som sa mohla dostať odtiaľto preč. Sedíme na lavičke pri fontáne a jeme čerstvé ovocie.
..Chýba ti domov?“
,,Ani si nevieš predstaviť ako,“ povzdychnem si.
,,Nemusíme sa o tom rozprávať ak nechceš.“
,,Nie, práve naopak. Už štyri roky sa nemám komu spovedať.“
Naozaj to v tejto chvíli potrebujem. Prikývne. A ja viem, že mi číta myšlienky. On sa usmeje. Môžeš s tým prestať?
,,Tak a teraz sa môžeš vyrozprávať, kým ťa nebudú bolieť ústa. Prepáč, jednoducho ma niečo stále tiahne do tvojej hlavy,“ oblízne si prsty na rukách a pohne jedným kútikom úst hore.
,,Takže,“ pokračuje, ,,Ako si sa sem dostala a ako dlho tu už si?“
,,Priniesla ma sem strážkyňa Serena, no a som tu už zhruba štyri roky.“
,,Áno, po paláci sa vravelo, že nová strážkyňa tu bude už čoskoro. Ty jediná môžeš zachrániť Moonsun alebo ho naopak zničiť. Každý po tejto správe ťa začal hľadať. Bol som vtedy s Lukom,Jackom a Tomom. Bohužial ma potrebovali v inej skupine tak som odbehol a keď som prišiel na dohodnuté miesto už ste tam neboli.“
,,Pamätám sa na to chaotické zoznámenie,“ zasmejem sa.
,,Počkaj tu, prinesiem niečo špeciálne,“ žmurkne na mňa.
,,Čože? Nie!“ protestujem no on sa zdvihá.
,,Seď! Za chvíľu sa vrátim,“ odkráča smerom niekde do inej uličky.
Sedím teda a pozerám sa na deti pobehajúce okolo. Zarazím sa keď sa mi stretnú oči s jedným malým dievčatkom ktoré sedí pri vchode do domu. Má zaplakané oči. Nemôžem si pomôcť a zdvihám sa k nej. Celý čas sa pozerá ako k nej idem. Sadnem si vedľa nej.
,,Stalo sa ti niečo?“ vyzvedám.
Zdvihne ku mne hlavu: ,,Viem kto si. Prosím, moja mamka je chorá. Pomôž jej.“
Rozplače sa. Zarazím sa. Ako vedela, kto som?
,,Odkiaľ vieš kto som?“
,,Cítim to, prosím pomôž jej. Vylieč ju. Má horúčku. Umiera. Dokážeš to,“ v prudkosti ma objíme.
,,Neviem liečiť. Odpusť mi to,“ hladím ju po vlasoch a snažím upokojiť.
Samantha. Ja liečiť viem. Skús to cezomňa.
,,Noták, neplač prosím. Pokusím sa,“ hovorím neisto.
Ona sa zdvíha s nádejou v očiach. Ťahá ma do domčeka. Je to tu všetko také staré no zároveň aj útulne a čisté. Vedie ma cez kuchyňu na schodisko a hore do izby. Dievčatko vojde ako prvé. Z postele sa podvihne jej chorá mama. Vyzerá tak zoslabnuto.
,,Koho si zas priviedla? Nemôžeš tu vodiť cudzích ľudi!“ hreší ju.
,,Mami! Toto je strážkyňa. Ona ťa dokáže vyliečiť,“ utiera si slzy a vrhá sa na posteľ aby objala mamu.
