Stále si môj

• príbeh prvý •

Londýn, júl 2019
Becky

   Stále tomu nedokážem uveriť. A predsa, je to realita. Krásna, milovaná realita, a teraz leží v plnej svojej nádhere vedľa mňa.
Harry ešte spí.
Bože, koľkokrát som si za všetky tie mesiace, kedy som musela žiť bez neho, podobné chvíle privolávala v spomienkach? Bála som sa, že vyhasnú, že sa mi postupne rozmažú a stratia svoje obrysy v plynutí času. Pod dlaňami som klamlivo znova cítila dotyk s jeho pokožkou, nos mi šteklila jeho typická vôňa, a po všetkých tých dňoch, po tom čakaní, kým si spomenie, je opäť pri mne.
Je to osem dní, čo sa vrátil.
Môj Harry.
Chalan, ktorý mi vstúpil do života úplne nečakane, aby ho obrátil hore nohami a ja som ho začala konečne žiť, a nielen prežívať.

Je skoré júlové ráno, a moje vnútorné hodiny veľmi dobre vedia, že sa Hattie onedlho preberie, avšak napriek tomu nespím. Spánok je od jej narodenia pre mňa vzácnosťou, ale namiesto toho, aby som drahocenné minúty spánku využívala, ja svoj stále rozospatý pohľad venujem svojmu manželovi.
Keď spí, vyzerá tak nevinne, a presne viem, po kom má Hattie tie svoje výrazy. Nezaprie, vôbec nijako, kto je jej otec. Ešte aj tie jeho jamky v lícach sa jej začínajú rysovať. Kĺžem pohľadom po jeho pokojnej tvári, ostro rezanej sánke, z ktorej sú fanynky schopné ísť do kolien, prechádzam ním po vlasoch, teraz rozstrapatených spánkom, až k odhalenej pokožke paží, pretože Harry nemá tričko. Vlastne, nemá na sebe ani kúsok oblečenia, a tenká prikrývka je jediný kus látky, ktorý predo mnou skrýva jeho nahotu.

Hattie zamrnčí, ale chvíľku ešte počkám, či znova nezaspí. Nevyzerá však, že by sa chystala predĺžiť svoj spánok, tak sa opatrne zodvihnem z postele, aby som Harryho neprebudila, a pohnem sa k nej.
Nakloním sa nad jej postieľku, ktorú od mojej delia len dva kroky, a venujem jej úsmev, jemne ju pohladím. Keby som nevedela a nemala načítané kopy mamičkovských časopisov a kníh, povedala by som, že sa na mňa práve usmiala. Viem však, že v jej veku necelých troch mesiacov je to skôr náhoda.
Potichu sa jej prihováram, beriem ju do náruče s chcem sa s ňou nehlučne vytratiť do obývačky, keď sa za mnou ozve rozospatým, chrapľavým hlasom: "Hej, pekne sa vráťte ku mne..."

Pousmejem sa, nemôžem si pomôcť. Harry využíva každú chvíľku, doslova každučkú sekundu, aby bol blízko Hattie, a aj mňa.
Napriek tomu, že má pracovné povinnosti a je v týchto dňoch vyťažený až príliš, prichádza vždy večer k nám, do môjho bytu, kde všetci bývame odkedy sa vrátil, a všetku svoju pozornosť venuje len nám dvom.
"Nechceš si ešte pospať?" pohnem sa späť k nemu, Hattie ma zaujato sleduje. Môj hlas dôverne pozná a zdá sa, že vďaka mojej snahe, keď som jej kým bola ešte v brušku púšťala Harryho pesničky, stále dookola, už pozná aj ten jeho.
"Chcem byť s vami," odvetí. "Čo najviac."
"Vieš, že ti už nič neutečie," venujem mu úsmev a Hattie položím na posteľ k nemu, líham si tiež.
"Viem," prikývne a vyhľadá môj pohľad. Ďalšie slová ani nemusí vravieť, pretože mu v pohľade čítam toľko, až sa mi vlastné slová zaseknú v hrdle.
"Ahoj, princezná," prihovorí sa Hattie, ktorá naňho na okamih upriami svoju pozornosť a spokojne si pri tom kopká nôžkami. "A aj moja ďalšia princezná," pohne sa náhle a nakloní sa ku mne tak opatrne, aby mala priestor Heather, a zároveň mi vtisne na pery bozk.