Stále si môj

• príbeh jedenásty •

Londýn, začiatok novembra 2020
Niall

   Stále to nie je ono. Nie som spokojný, ani trochu, podľa mňa tomu čosi chýba, ale Julian mi stále prízvukuje, že to je v pohode.

"Má to úplne tvoj sound," opakuje mi dnes už netuším koľkýkrát. "Čo chceš ešte meniť, Niall?"

Pokrčím neprítomne ramenami, dlaňou si prejdem po tvári a bezmocne vydýchnem. Naozaj netuším, čo mám ešte s tou piesňou spraviť. Niečo mi v nej chýba, akýsi maličký kúsok, ako keď chýba len jediný dielik puzzle, aby bol obraz hotový a kompletný.

"Netuším," pozriem k nemu, Julian poklopkáva koncom pera po pulte, asi si to ani neuvedomuje, ale viem, že je to znak toho, že stráca svoj povestný pokoj. Pri nahrávaní vybuchne naozaj len občas. A pritom, dnes všetko išlo ako po malse.

Chalani posedávajú na opačnom konci štúdia a na niečom sa bavia, prichádza ku mne ich smiech a veselý hovor. Ich podiel na mojej novej nahrávke je hotový, avšak ja som nespokojný.
Čosi tomu proste... cítim, že nejaká esencia, len štipka čohosi, čo nedokážem pomenovať, by tú pieseň spravila úplne perfektnou. Dokonalou v mojich autorských i muzikantských očiach.

"Vážne chceš do toho ešte vŕtať?" nedá si pokoj Julian, perom stále vyklepáva pravidelný rytmus.

"Uhm," kývnem hlavou, zatiaľ čo pohľadom prechádzam po všetkých tých tlačidlách a gombíkoch na pulte, niektoré poznám už aj ja za celý čas, ktorý sme strávil v nahrávacích štúdiách.

"Fajn," povie Julian. "Chcel si mať tú nahrávku hotovú do konca týždňa, nie?"

"Chcel," súhlasím.  

"Tak ti horí za zadkom," uškrnie sa.

Pretočím očami, ale zasmejem sa. Má sakra pravdu, už teraz je to tesne na hrane termínu.

"Ešte máme zajtrajšok," nestrácam optimizmus, na čo sa Julian schuti zasmeje, čím upúta chalanov, a tí  uprimia pozornosť naším smerom. Vynikajúco.

"Čo sa stalo?" vyzvedá Con, ten je vždy z tých zvedavejších.

"Julian si myslí, že je vtipný," zakričím ich smerom a pobavene pozriem k Julianovi. Dlhých vlasov sa už  zbavil, takže vyzerá celkom seriózne, ale jeho poznávacie znamenie v podobe tých tarzanovských vlasov, mi celkom chýba. Skvelé časy.
Moje začiatky a čas s chalanmi, v skupine.

"Občas aj je," pridá sa Jakey a prejde stranami gitary, miestnosť naplní zmes nesúrodých tónov.

V ďalšej chvíli, než sa stihne do debaty zapojiť hocikto ďalší, sa ozve krátke, ale celkom rázne zaklopanie na dvere štúdia, a tie sa bez počkania na odpoveď temer vzápätí otvárajú.

"Čaute banda!" zvolá zvesela Jess a zrazu jej je plná miestnosť.

Chalani akoby ožili, vstávajú zo svojich miest a objímajú sa s ňou na privítanie, a ja len vypínam do seba jej náhlu prítomnosť.
Nevravela mi, že by sa plánovala staviť, a tak ma jej príchod, vlastne jej dokonalá prítomnosť, úprimne prekvapí.