Stále si môj

• príbeh piaty •

„Človek nežije iba z lásky, ktorú prijíma, ale hlavne z tej, ktorú daruje." —  Matka Tereza

Becky

     Zaspala som až niekedy nadránom, ak sa dá vôbec nazvať spánkom tých pár minút, kedy si moje telo a môj mozog proste vyžiadali vypnutie, a ja som zatvorila oči únavou. Aspoň na pár chvíľ, možno aj hodín, som nemala pred očami ten článok, neskladala si späť písmenká a vety, a najmä, vymazala som z mysle tú fotku.
Kriste, ten chlapec sa naozaj podobá Harrymu. Tie jeho oči a aj jamky v lícach...

Hattie uložil spať Andrew.
Môj brat vytušil, že sa niečo deje, a keď som mu nedvíhala mobil, prišiel za mnou do domu.
Viete, že si ani nepamätám, žeby som mu otvorila bránu?
Proste som bola mimo, nejaký čas určite.
Kým Heather aj naďalej spala v kočíku, mne na striedačku volali Anne, Gemma a dokonca mi napísal Liam, že tomu neverí a stojí za nami s Harrym. Netušila som, o čom točia, a až keď som otvorila prehliadač, až vtedy som začala chápať nielen ich hromadný záujem, ale aj prítomnosť novinárov pred našim domom.
Ten článok som nebola schopná dočítať do konca, stačilo mi pár úvodných viet.
A tá fotka, tá bola bodkou...
Ruky sa mi roztriasli a pripadala som si ako v zlom sne.
Kto ma vrátil do minulosti?
Harry si predsa už spomenul, toto... nie, nemôže to byť pravda. Zobuďte ma!

Strhnem sa na zvuk cinkania, ale to sa len Hattie pretáča v postieľke a ručičkou zavadí o hracieho macíka. Rukou sa automaticky natiahnem k druhej strane postele, ale je prázdna.
Harry tu nie je.
A ďalšia sekunda mi všetko vráti späť, moje vnímanie sa preberá a spomienky sa vracajú. Naprázdno prehltnem, zatláčam slzy späť, nech ma nestrašia, a posadím sa na posteli.
Dýcham, to je hlavné.
Nový deň a nové začiatky.
Hattie si sladko spinká.
Slnko len vychádza, cez záclony na vysokých oknách zbadám, ako sa oranžová svitania začína prepletať do šera noci, ktorá prenecháva vládu novému dňu.

Spala som sotva pár hodín, vyšuchcem sa z postele a doprajem si dlhú sprchu. Nemyslím. Nechcem.
Radšej všetko vypínam, vnímam len, čo sa práve deje, ako mi prúd vody steká pokožkou, ako si pením šampón na vlasoch a vdychujem jeho broskyňovú vôňu, pohmkávam si melódiu, čo mi práve napadla.
Prekvapí ma, keď v kuchyni, tak skoro ráno, nájdem Anne.
Vlastne, nemalo by ma to prekvapovať. Nepamätám si však, kedy prišla. Viditeľne som včerajší deň fungovala na autopilota...

„Ehm, dobré ráno. Už si hore?" spýtam sa jej a ona vzhliadne ku mne. Na sebe má tenký saténový župan, prehodený cez pyžamo, musela vstať len nedávno.
„Počula som, že sa sprchuješ," usmeje sa na mňa, Harryho úsmevom. Sakra...
„Spala si čosi?"
„Ani nie... nemohla som, ja..." zaseknem sa, prudko vydýchnem. Anne sa pohne ku mne, obchádza kuchynský ostrovček.
„Ježiši, Becky! Ako chceš dnes fungovať? Nemôžeš sa..."
„Nejako to zvládnem, Anne," dostanem zo seba.
„Zvládneš, ty zvládneš všetko, zlatko," objíme ma, a ja sa nechávam kolísať jej náručou. Moja ďalšia mama.
Chápem, že nevraví len o nedostatku spánku...
„Nemohla som sa mu dovolať," pokračujem, stále schúlená v jej náručí. „Skúšala som to, ale asi je proti nám aj vesmír."
„Písal mi len, že letí späť," odvetí Anne. „Takže bude v lietadle, preto sa mu nedovoláš. S tebou sa vraj nemohol spojiť..."
Odtiahnem sa od nej, v jej tvári, tak podobnej Harryho, čítam toľko otázok, toľko nevypovedaného, ale ona mlčí. Nepýta sa, nevyzvedá ani neobhajuje.
Matky sú jednoducho také, pre dobro tých, ktorých milujú, sú schopné pohnúť vesmírom.
„Anne," začnem neisto, naraz netuším, s čím začať ako s prvým. Mám toho v sebe toľko, v hlave, v srdci.
„Prečo... prečo mám ten strašný pocit, že sa nič neskončilo? Prebudila som sa v minulosti? Ja... nerozumiem, už asi ničomu."
„Zlatko, chápem, že sa ti to tak môže zdať. Priznávam, že aj mne to napadlo. Ale, aj keď netuším prečo, je to len ďalšia skúška. Verím, že... že to nevzdáš, Bee."
„Koľko ešte?" šepnem, nezvládam nálož emócií, čo mnou prúdia.
Anne už neskrýva slzy, jedna sa jej skotúľa tvárou. Skloním hlavu, hľadám vhodné slová.
„Čo spravíš?" v jej otázke znejú obavy, ale aj nádej.