Stále si môj

• príbeh siedmy •

UPOZORNENIE: v nasledujúcej kapitole sa vyskytujú scény intímneho charakteru
nevhodné pre čitateľov pod 18 rokov 🔞

   Som najhoršia priateľka spomedzi najhorších priateliek, aké kedy chodili po tejto Zemi. Oh, vlastne, som vyšší stupeň - som najhoršia snúbenica!
Nič iné ako táto myšlienka mi nechodí po rozume, odkedy som na Nialla hodila túto bombu. Jeho pohľad, ako sa mu rozšírili prekvapením oči... jeho pootvorené pery, ktoré ma len pred pár minútami bozkávali a vynášali do nebies... celý jeho strnulý výraz mám živo v pamäti.
Zostal prekvapený, azda aj šokovaný. Nečakal tie slová a ja, ja som ich už nemohla vziať späť...
„Čože si...?" bolo jediné, čo sa ma stihol spýtať, kým ho neprišiel osobne zavolať človek, čo naňho dovtedy len volal z opačnej strany chodby.
„Niall prepáč, ale už nie je čas," zrušil mne neznámy človek, pravdepodobne niekto z usporiadateľov, všetko to napätie, čo zostalo visieť vo vzduchu. Chcela som mu rýchlo čosi povedať, ale moje ústa zostali nemé, slová sa zasekli niekde v hrdle, a aj tak by som nemala šancu prekričať chalanov, čo Nialla rovnako zháňali. Naraz ich bolo všade plno, a my dvaja sme boli akoby stratení.

„Chýba ti, už teraz?"
Michaelova otázka mi nedáva zmysel, a až keď k nemu pozriem, pochopím, že vidí, ako si preklikávam fotky vo foťáku, a zastala som na tých s Niallom. Fotím ho často, temer stále, a nie vždy o tom vie.
„Uhm," prikývnem, lebo môj hlas ma neposlúcha.
Kým sme nastúpili na palubu lietadla, napísala som mu len, že sa o tom porozprávame, keď sa vrátim. Zbabelo som nenapísala nič ďalšie, ani naše obvyklé „lov ya xoxo".
„Asi nebol nadšený, že letíš skôr, hm?" Michael sa nevzdáva a úprimne, bola by som radšej, keby spal, je predsa hlboká noc a my práve niekde vysoko nad oceánom.
„Nevideli sme sa dva týždne, a ja letím zase na rovnaký čas preč, takže si asi domyslíš, aký bol rád," odvetím smutne. Michael mi len priateľsky stisne ruku a venuje povzbudivý úsmev.
„Pospi si, hm? Môžeš sa oprieť o mňa," ponúkne mi, na čo sa uškrniem, ale jeho ponuku prijímam. Sedadlo vedľa mňa je chvalabohu voľné, takže si môžem vyložiť nohy. Zvyšok letu prespím, prebudím sa až tesne pred pristátím.

India je naozaj nádherná krajina, bohatá kultúrou a úžasnými krásami, ale chudoba tu svieti a priam bije do očí skoro na každom kroku. Netušila som úplne, do čoho idem, a asi to tak bolo lepšie.
Vedela som, že po uliciach jazdia rikše, ale netušila som, aký veľký vládne v uliciach chaos, a aký ešte väčší neporiadok. Ulice boli lemované odpadkami, zvierat všade mnoho, dokonca dobytok brázdil ulice úplne bežne. Vedľa odpadkov spávali ľudia - nielen spali, ale oni tam bývali, s celými rodinami a so svojimi zvieratami. Priamo na ulici žili, pekne vedľa seba, najchudobnejší z najchudobnejších, v „príbytkoch" postavených zo zvlneného plechu a handier.
Aj keď sme väčšinu času strávili na vidieku, mimo dosah civilizácie, aby sme čitateľom magazínu priniesli fotografie miest, čo nie sú poznačené ruchom turizmu, a v podstate sú stále nedotknuté, čas v mestách Indie mi vyrážal dych. Doslova.
Dni, čo som prežila na cestách, priniesli všeličo, boli to okamihy úžasu, radosti, ale tiež boli okamihy strachu a úzkosti. Spojiť sa s niekým blízkym bolo nemožné, pretože pokrytie tu bolo temer nulové. Ak sa mi aj podarilo nájsť aspoň náznak signálu, po pár minútach všetko zlyhalo. Za celý čas som poslala dve správy - Amber, ktorá dá isto vedieť mame, a Niallovi.
Odpoveď som nedostala, nájdem si ju až po návrate do civilizácie, aspoň v to dúfam. Jediná správa od neho ma poteší a uistí, že aj on myslel na mňa tak, ako ja na neho, celý čas pobytu v Indii, ktorá mi učarovala. Nikdy nezabudnem na dni, ktoré som tu mohla prežiť.