Toto sa nemalo stať. Povedal som, že im nikdy neublížim. Sľúbil som to. Dôverovali mi. Ale aj tak som im ublížil. Aj keď boli jeden tak som ublížil obom. Neviem ako to mám vyriešiť. Ako jedno z mojich nevlastných detí, že to prehliadnem ako keby sa...
(Z. P. Slovenska) Ráno mi zazvonil budík. Len horko-ťažko som vstal. Bože, zase je to tu. Keď nie je stretnutie V4 alebo EÚ tak musím ísť inam. A DO RITI!!!! Ja meškám! Nie, Nie, NIE! Rýchlo som si obliekol nejaké tričko, nohavice a mikinu a utekal po schodoch. V kuchyni som si zobral rožok. Potom som chytil svoju pásku, bundu a náradie. Rýchlo som utekal z domu. Ako som utekal tak som zakopol a spadodol. Keď som spadol tak som si uvedomil, že som vlastne spadol na suseda. Neviem kto to bol ale pomohol som mu vstať. "Prepáčte. Ponáhľam sa do práce. O 9:30 mám otvoriť autoservis a meškám." povedal som. "To nič Slovensko. Nevadí." odpovedal. To je divné. Odkiaľ vie moje meno? Stavil by som všetky moje prsty na rukách, že som sa s ním nikdy nezoznámil. "Nemyslím si, že Vás odniekiaľ poznám." "Ale no ták, Slovensko. Som predsa tvoj brat. Česko, spomínaš?" "Nie. Ty nie si môj brat. Môj brat je mŕtvy. Prepáč, ale musím utekať." Musel som utekať. Nechcel som aby ma niekto videl smutného. Plakať.
(Z. P. Česka) Nechápem tomu. Už prešlo toľko rokov a stále si nespomenul. Ja.... ja som si myslel, že ro bude krátke. Ale, prešlo už viac ako 20 rokov a stále nič. Stále nevie, že som jeho brat. Že som nezomrel a dávam naňho pozor. Ale... on si nespmenul. "Česko. Prečo plačeš? Čo sa stalo?" Otočil som sa. Stálo tam Nemecko. Keď som sa dotkol tváre tak som ucítil teplé slzy. Ani som si neuvedomil, že plačem. "To nič Nemecko. To nič." "Máš starosti o brata? Neboj sa. Síce neviem ako sa cítiš, ale mám preto pochopenie. Aj keď som mal brata iba krátko, aj tak by som bol smutný keby si na mňa nespomenul." "Práve si povedal blbosť." A rozplakal som sa ešte viac. Spomenul som si totiž ako to bolo s jeho bratom. Delil ich múr a rozprávali sa iba cez dieru v ňom. Raz ten múr zbúrali. Ale potom sa z nich stal jeden. Zjednotili sa. Odvtedy bol sám ako kôl v plote.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
(Okolo 17:30) (Z. P. Slovenska) Konečne mi skončila dnešná robota. Odniesol som domov náradie a išiel do parku. Veľmi rád som ta chodil. Bolo tam tak úžasne príjemne. Vládol tam pokoj. Iba ta som mohol zabudnúť na všetky starosti. Sadol som ai na lavičku a užíval si teplého slnka. Ale tu som zbadal problém. Maďarsko. Keď tu je tak to neznamená pre mňa nič dobré. Snažil som sa čo najnenápadnejšie odtiaľ dostať. Nesmie si ma všimnúť. "Hej, Slovensko. Kam ideš?" A do riti. Všimol si ma. Radšej som sa otočil a snažil sa odísť ale bol rýchlejší. Prišiel ku mne a chytil ma za rameno. "Slovensko. Poď za mnou. Chcem ti niečo ukázať." povedal to takým hlasom, z ktorého nemožno očakávať nič dobré. "Ja.... ja sa ponáhľam domov." povedal som mu. Snáď sa mi z toho podarí vykrútiť. "Nie, nie. Musíš so mnou. Musím ti to ukázať." Nemal som na výber. Musel som s ním ísť. (Neskôr) Zaviedol ma do bočnej uličky. Tu zrazu zastal. Ajaj. Toto nebude dobré. "Rakúsko, teraz!!" zakričal. Tu sa na mňa vrhol aj spolu z Rakúskom. Mlátili do mňa ako do boxovacieho mecha. Po 5 minútach som bol úplne dobitý. Všetko ma bolelo. Mal som modrinu na oku a tiekla mi krv z pusy, pretože mi takmer vybili zub. "Si slabý. Preto nemáš nikoho okrem tvojich strelených príbuzných." povedal mi Maďarsko. On je taký strašný kre#&£. Ale nikdy mu to nepoviem. Raz som mu povedal čo si o ňom myslím. Vtedy ma takmer dobodal, ale naštastie ho od toho odhovoril Rakúsko. Odhovoril ho, pretože si všimol, že blízko sa prechádzala moja sesternica Rusko. Keď odišli tak som sa vybral preč bočnými uličkami k môjmu domu. V jednej som si všimol hákový kríž. Ale nie. Nie teraz nie. Nesmie ma tá spomienka teraz zasiahnuť. Nie teraz. Naštastie som už dorazil domov. Tu ma zasiahla. Tá spomienka. Jediná spomienka na brata. Na to ako ho jeden debil šiel zabiť.
°°°Flashback°°°
Bol som v miestnosti. Ležal som na zemi. Bol som zranený. "Tak a dosť! Toto si si dovolil naposledy. Teraz za to zaplatíš. Povedal som ti, že ma máš poslúchať. Za to teraz ublížm tvojmu najdrahšiemu bratovi." "Nie! Prosím, nie! Nerob to prosím! Urobím čo budeš chcieť!" kričal som na ňho. "Máš smolu." Usmial sa. A vitiahol nôž.
°°°Koniec Flashbacku°°°
Stále, keď som na to spomenul tak bola tvár toho človeka zahalená takou čiernou clonou. A stále ma z toho chytila depresia. (VAROVANIE. Depresívny obsah. Pokiaľ vám to vadí tak odporúčam preskočiť.) Odložil som si šál a bundu an chodbu. Potom som odišiel do kúpelne. Dal som si dole tričko. Pod rukávmi som mal obväzy. Siahali od zápäsia po polovicu lakťa. Dal som si ich dolu. Zo skrinky som vybral krabicu. V nej som mal žiletku. Vzal som ju do ruky a začal rezať. Pomaly a hlboko do tkaniva. Po cejom obvode zápestia. Takto som zaháňal depresiu. Nič iné mi nepomáhalo. Ani antidepresíva. Nič. Iba toto. Keď som bol hotový tak som mal asi 17 zárezov na ruke. Teraz tú druhú. Na druhej som si urobil 16 zárezov. Viac sa ich tam nezmestilo. Potom som si zase obviazal ruky. Premýšľal som. Prečo to robím? Ale dospel som iba k jedinej odpovedi. Lebo jednoducho sa s tým neviem vysporiadať inak. Som na tom závislí. Ukľudňuje ma to kým nepríde zase tá spomienka. Začal som plakať.
