Toto sa nemalo stať. Povedal som, že im nikdy neublížim. Sľúbil som to. Dôverovali mi. Ale aj tak som im ublížil. Aj keď boli jeden tak som ublížil obom. Neviem ako to mám vyriešiť. Ako jedno z mojich nevlastných detí, že to prehliadnem ako keby sa...
(Z. P. Slovenska) Keď som sa zobudil tak ma príšerne bolela hlava. Našťastie bol štátny sviatok. Nemusel som ísť do práce. Naraňajkoval som sa a prezliekol. Potreboval som na vzduch. Preistotu som nechal Česku odkaz. Aby sa o mňa nebál.
Bolo pekné ráno a slnko veľmi nepražilo. Vo vzduchu bolo cítiť rosu a všetko malo zeleno-zlatý nádych. Vyšiel som na most a pozeral sa na rieku. Voda bola kľudná a rovná ako zrkadlo. Cítil som si taký Šťastný. Ale ako iné dni aj v tomto bude veľa depresie. Mám ťažký život. Vzdychol som si. Prečo sa teraz nemôžem deliť o temto deň s niekým blízkym? Možno to bude tým, že som skôr samotár. Ale aj tak, ako každý túžim po spoločnosti. Poobzeral som sa. Boli tam Ukraina aj Bosna a Hercegovina. "Ahoj!" pozdravil som sa. "Slovensko! Čo ty tu? Už ťa pustili z nemocnice?" opýtal sa Bosna. "Áno. Pustili." "Je to už lepšie?" opýtala sa Ukraina. "Je. Je mi lepšie." povedal som z trocha nervóznym úsmevom. "Dobre. Ideme. Zatiaľ sa maj." pozdravil sa Bosna a išli ďalej. Vzdychol som si. Budem tu zase sám. A tak som iba čumel z mosta na vodu.
(Z. P. Česka) Keď som sa ráno zobudil tak som nemohol Slovensko nikde nájsť. Zľakol som sa. Našťastie som našiel odkaz od neho tak som sa prestal báť. Rozhodol som sa, že zajdem za Rumunskom do ordinácie. Musel som mu oznámiť, čo si robil. Ako si ubližoval. Prezliekol som sa a vyšiel von.
Keď som prišiel do ordinácie Rumunsko tam už bol. "Ahoj. Nejaké novinky ohľadom jeho stavu?" opýtal sa ma. "Zistil som, že si ubližoval. Rezal do seba," odpovedal som. Keď som to dopovedal tak mu spadlo pero z ruky. "Sekol s tím?" opýtal sa. "Žiletku som vyhodil von oknom. Potom som ju zahodil do kontajnera." "Dobre. Popoludní sa tu zastavte. Myslím, že viem čo vyvolalo depresiu a ako to možno vyriešiť." "Môžeš mi to povedať? Prosím. Je to môj brat. Musím to vedieť." Hlasno si povzdychol. "Asi vieš, že pri rozdelení došlo k poškodeniu pamäte. To poškodenie vymazalo respektíve uzamklo všetky spomienky. Teda až na jednu. A tá vyvolala depresiu. Ale počul som o experimentálnej metóde vracania spomienok. Je to menej nebezpečná metóda ako normálna metóda, ale nemusí fungovať. Jedná sa o hypnózu. Počul som o niekoľkých prípadoch kedy si napríklad obete autonehôd spomenuli vďaka hypnóze, čo sa stalo. Ale je to nebezpečné. Môžem mu ublížiť. Tak potrebujem tvoj súhlas." Porozmýšľal som. Mohlo by to fungovať,ale za akú cenu. "Dobre. Môžeš to skúsiť." rozhodol som sa. Síce som mu nechcel ublížiť ale museli sme to skúsiť. Zavolám aj zvyšok rodiny. Aby ma podržali.
Popoludní (Z. P. Slovenska) Poobede mi Česko oznámil, že ideme k psychológovi. Neprotestoval som. Už som ta dlho nebol. Brat odišiel za stenu. Ja som si ľahol na pohovku. "Dobre. Začnem." povedal a zhypnotizoval ma svojimi upírimi očami.
(Z. P. Rumunska) Hypnóza išla hladko. "Spi. Keď lusknem prstami tak sa zobudíš. Teraz mi povedz koľko máš spomienok na brata." povedal som. "Len jednu." odpovedal. "Je zlá alebo dobrá?" "Zlá." "Spomeň si na všetky dobré zážitky s tvojím bratom a povedz ich." "Nedá sa. Narážam do steny." povedal. Mierne ma to zaskočilo. Mal mi povedať spomienku. A nič iné. Zopakoval som hypnózu. "Spomeň si na brata." "Narážam...." povedal a potom mlčal. Sadol si. Zhypnotizoval som ho znova, ale nešlo to. Vzal papier a začal kresliť. "Slovensko, prestaň." povedal som. Luskol som prstami. Nič. Akoby ho ovládal niekto iný. Kreslil niečo. Vyzeralo to zvláštne. Bola to postava s nožom v ruke. A v uniforme. Tú uniformu som si dobre pamätal. "Slovensko prestaň!" kričal som na ňho. Ale kreslil ďalej. Keď dokreslil tak sa zobudil. "Čo sa stalo?" opýtal sa ma. "Dobre môžeš ísť do čakárne." povedal som mu. Odchádzal. Ja som skopíroval tú kresbu. Musel som ju ukázať jeho rodine. Originál som dal na stôl.
"Dobre. Hypnóza nevyšla. Ale asi viem, aká spomienka vyvolala depresiu." povedal som a ukázal im kópiu. "Preboha. To je Tretí k×%£#n!" vykríkla Rusko. "Naozaj ho voláš Tretí kr×#&n?" opýtal sa jej Slovinsko. "Radšej idem za bratom." povedal Česko. "Kam ZMIZOL!?!?" vykríkom Česko. Pozrel som sa do čakárne. Nebol tam!
¡Ay! Esta imagen no sigue nuestras pautas de contenido. Para continuar la publicación, intente quitarla o subir otra.
(Sorry za to ako vyzerá, ale chcela som ab tk vyzeralo, že to nakreslil na papier.)
(Z. P. Slovenska) Nemal som sa pozerať an ten obrázok. Zaútočila na mňa depresia. Musím utiecť. Nesmú ma vidieť.v záchvate depresie. Ušiel som z ambulancie a utekal domov. Musel som ta prísť čo najskôr. Jediný spôsob, ktorý je rýchly bol ísť tajným tunelom z rieky do rybníčka na záhrade. Premenil som sa na čajku a letel k vode. Keď som bol nad vodou tak som sa rýchlo vrhol do nej. Tam som sa zmenil na vydru a plával tunelom domov.
O päť minút som vyliezol ako človek z rybníčka a utekal domov. Zamkol som sa v izbe. Prečo som sa nezabil? Dám si LIEK! Česko vyhodil LIEK. Ale ja ho potrebujem! Hlava mi začala trieštiť a ja som sa v bolesti zvalil na zem. Potreboval som sa VYLIEČIŤ.Ale LIEK tu nie je. Bolesť pokračovala.
(Z. P. Česka) Pribehol som domov. Rýchlo som vybehol po schodoch do izby Slovenska. Dvere boli zamknuté. "Slovensko! Otvor!" zakričal som. "Choď Preč! Prosím!" kričal na mňa. Muselo to byť volanie o pomoc. Vykopol som dvere. Našiel som ho zvýjať sa na zemi s hlavou v dlaniach. "Pôžem ti!" okamžite som vykríkol. Priskočil som nemu. Posadil som ho a objal. On mi to vzápätí opätoval. "Chýba mi brat..." povedal a rozplakal sa. "Neboj. Dáva na teba pozor. Aj ja na teba dávam pozor."
