Countryhumans - Lost Memories (Stratené spomienky)

10. Na správnej ceste

V sne
(Z. P. Slovenska)
Zobudil som sa. Ležel som v nefritovo zelenej tráve a okolo boli biele a modré kvety. Posadil som sa. Tu sa pri mne zjavila osoba. Nie ako tá z nočných môr, ale úplne iná. "Vitaj." povedal. "Dobrý deň." dostal som zo seba po chvíli, "volám sa...". Chcel som dokončiť, keď ma v tom prerušil. "Ja viem kto si. Ale teraz nič nehovor. Dobre?" povedal. Prikývol som. "Takže, teraz máš na výber. Si tak trochu v kritickom stave. Buď si vyberieš smrť ale nikdy sa nedozvieš ako dopadol tvoj brat, alebo si vyberieš život a zistíš čo sa stalo. Čo si vyberáš?"
A ukázal mi ruky. V jednej držal priehľadný krištáľ v druhej zelený. Rozmýšľal som. Buď zomriem teraz alebo prežijem a dozviem sa niečo o bratovi. Kto to bol, čo mal rád, čoho sa bál. Ale stojí mi to za to? Nakoniec som sa rozhodol. Budem žiť. A vzal som si ten zelený krištáľ. "Dobre si sa rozhodol. Keď ťa pustia domov, pozri sa do šuflíka v stolíku, ktorý máš na chodbe. Tam nájdeš rovnaký. Pomôže ti spomenúť si."

O týždeň

(Z. P. Slovenska)
Zobudil som sa. Bol som zase v nemocnici. Pri mne boli všetci moji príbuzný aj s Českom a Rumunskom. "Slovnesko!" vykríkol Česko a objal ma. Bolo to také... milé a... príjemné. Akokeby od brata, ktorý ma dlho nevidel.
N

eskôr mi vysvetlil čo sa stalo. Rumunsko to urobil pre mňa? Začervenal som sa. Aj keď som ho poznal iba ako psychológa a aj kamaráta vždy som k nemu choval isté pocity. Ale neboli to veľmi silné pocity. Skôr myšlienky, že by mohol byť pre mňa niečo viac.

O 3 týždne
Pustili ma z nemocnice. Bolo to dlho. Ale, keď som prišiel domov tak sa mi ozvalo v hlave to čo mi povedal ten muž zo sna. Prišiel som k šuflíku a otvoril som ho. Ten krištáľ tam bol. Ako mi povedal. Obzrel som si ho. Bola to taká retiazka a na nej bol ten krištáľ. Dal som si ju na krk. A vtedy ma rozbolela hlava. Ľahol som si na zem a kril si hlavu rukami. Všetko sa akoby rútilo. Celá realita dostávala iný zmysel. Všetky hlasy v mojej hlave sa zliali do jedného. A vrátili sa. Moje spomienky. Videl som všetko. Veľkú Moravu - môjho jediného slovanského predka. Uhorsko - môjho nevlastného pradeda. Habsburskú monarchiu - moju nevlastnú babičku. Rakúsko-Uhorsko - môjho nevlstného otca. Československo - spojenie mňa a môjho brata. Česko - môj brat. Celú dobu som ho mal pred očami a myslel som si, že zomrel.
Teraz som vedel, že som skočil na správnu cestu. Že nastala zmena. Vybehol som hore do kúpeľne. Vzal som nožnice a holiaci strojček a ostrihal si vlasy. Začal sa mi nový život. Keď som bol hotový tak som vybehol hore a vzal si zelenú košeľu a čierne nohavice. Síce som bol oblečený podobne ako za vojny, ale nevadilo mi to. Bolo to síce rovnaké ale trochu iné. Miesto voľných nohavíc som mal obtiahnuté nohavice. K tomu som si dal šál a bundu. Vyzeralo to dobre. Zazvonil zvonček. "Hneď!" zakričal som. Prišiel som k dverám. "Ahoj!" pozdravil ma Česko. "Ahoj brat!" pozdravil som ho z radosťou v hlase. "Ty si si spomenul? Spomenul si si!" vykríkol a objal ma. Trochu to prehnal tak som mu musel povedať, že ma dusí.

Neskôr sme boli v parku. Ja a môj brat. Slnko svietilo a fúkal jemný vánok. Keby som chcel tak by som sa v ňom vznášal. Tu sme stretli Rumunsko. "Ahoj." pozdravil som sa. Trochu som sa hanbil. Ako som povedal mal som pre ňho vyhradené isté pocity. Teraz som si bol však istý, že sú to pocity a nie myšlienky. "Ahoj... Pekný účes." povedal mi s hanblivým podtónom. "Ako sa máš?" opýtal som sa. Nezmohol som sa na nič iné. "Fajn. Ale chcel by som ti niečo povedať. Prosím, nevysmej sa mi," povedal a začal sa červenať. A ja som sa začal tiež. Neviem prečo. "Ja.... ja ťa." vyjachtal. Asi sa nevedel vyjadriť. A tak urobil niečo čo som od neho nečakal. Pobozkal ma. Najprv ma to šokovalo. Asi som celý očervenel ako paradajka. Ale potom som sa uvoľnil a chytil ho za hlavu čím som si ho pritiahol bližšie k sebe. Keď sme sa prestali bozkať tak som si všimol mojich príbuzných ako sa na nás vyjavene pozerali. Srbsko neviem odkiaľ vytiahol pride vlajku gayov a dal mi ju do ruky. Rumunsku dal ruku na tú vlajku a povedal "Dokonalé." Rusko vyzerala, že sa asi zachvíľu zastrelí. Ukraina asi chcela vykríknuť Gayyyy~ na celú ulicu. Bosna a Hercegovina vyzeral, že sa každú chvíľu rozosmeje spolu s Bieloruskom a Macedónskom. Bulharsko by asi najradšej zbehol po ďalšiu vlajku. Poľsko asi rozmýšľala ako by vyzerali naše deti. Nakoniec toto trápne ticho prerušil hlas Maďarska za nimi. "Hej, čo sa tu deje?" Predral sa k nám zastal so začudovaním výrazom na tvári. "Slovensko? Čo tu robíš? Neutopil som ťa náhodou?" Kurva. "Počkať! On, ťa, utopil? Ale veď si tu!" povedala Rusko a chytila sa za hlavu. "Ako si ho vlastne utopil?" opýtal sa po chvíli Bulharsko. "Uspal, strčil do športovej tašky a hodil z mosta." odpovedal mu Maďarsko. "Ty si duch!" povedala po chvíli Ukraina. "Nie. Nie som duch." povedal som. Nechcem aby i mne vznikali konšpirácie. Skočil som do vody. Hneď som sa premenil. "Som vodník." povedal som. Všetci na mňa čumeli. Tu sa ozvala Rusko "Nie sú náhodou vodníci zelený a nezbierajú dušičky do hrnčekov?" To ma na*#&lo. Premenil som sa na rybu a skočil na Rusko. Potom som ju začal fackať chvostom. Nakoniec som sa premenil naspäť. "Páni. Ty si karate ryba." povedal Srbsko. Potom sme sa začali všetci smiať. A vedel som, že takto sa smiať vydržíme dlho.

Koniec

Za nejakú dobu bude ďalšia kniha na tému Countryhumans. A prepáčte za krátku knihu ale došli mi nápady.