Countryhumans - Lost Memories (Stratené spomienky)

6. Príbuzný?

Ráno som sa zobudil. Mal som 20 minút aby som došiel do práce. Prezliekol som sa a išiel dole. Vzal son rožok. Pomaly som odchádzal, keď som začul za mnou hlas Česka. Zabudol som, že spí u mňa v hosťovskej. "Slovensko, kam ideš?" opýtal sa ma. "Do autoservisu. Mám iba 15 minút aby som ta došiel." odpovedam som.
"Raňajkoval si?"
"Vzal som si rožok. A teraz musím ísť."
"Nie. Naraňajkujeme sa spolu."
"Ale nestihnem otvoriť autoservis!"
"Máš auto?"
"Opravujem ho."
"Potom ťa odveziem."
"Tak dobre." povedal som nakoniec. Odišiel som z chodby a šiel do kuchyne. Česko si začal prezerať skrinku s potravinami a chladničku, že čo mám doma.

(Z. P. Česka)
Pozrel som sa, že čo má doma. Nakoniec som oznámil "Urobím hrianky s maslom a k tomu nakrájam uhorku." Vedel som, že je to jedno z jeho obľúbených jedál. Vybral som všetko potrebné a strčil hriankovač do zástrčky. Potom sa zdvihol, že mi pomôže. "Nie. Zvládnem to. Ty oddychuj," povedal som. "Ale prečo by som nemal pomôcť? Mám poškodenú bránicu a nie vykĺbené rameno. A ten hriankovač si nastavil zle. Takto ten chlieb spáliš. Takto to treba nastviť." povedal a prestavil hriankovač.

Neskôr
(Z. P. Slovenska)
Keď sme doraňajkovali tak ma odviezol do autoservisu. Potom asi išiel do práce. Neskôr tam prišiel Rakúsko. Asi budem mať problém. "Slovensko." povedal.
"Áno?"
"Chcem sa ti ospravedlniť." Toto ma zaskočilo.
"Asi mi nebudeš veriť, ale ja som ti nikdy nechcel ubližovať. Trocha uraziť to áno. Ale nie ti robiť veci ku, ktorým ma nútil Maďarsko." Neveril som mu. Teda aspoň malá časť vo mne. Ale chcel som vedieť viac. Nechal som ho rozprávať ďalej.
"Nikto to nevie,ale aj mne ubližoval." A nadvihol si sveter. Na ramene mal ranu veľkú ako palec. "Predtým bola väčšia." povedal. Rozmýšľal som. Keď mu neodpustím bude v duchu pikať. Už som to mal na jazyku, keď akýsi iný hlások ku mne prehovoril.
Odpusti mu. Nechcel ti ubližovať. Bol nútený.
Robil to úmyselne! Iba sa vyhovára.
Potom som však došiel v hlave ku kompromisu.
"Dobre. Odpúšťam ti. Ale nikdy nezabudnem."  Povedal som. Vyzeral ako by mu spadol veľký kameň zo srdca. A objal ma.

Neskôr okolo 17:00
(Z. P. Slovenska)
Prišiel som domov. Česko sa ešte nevrátil. Zrazu na mňa zaútočila moja depresia.
Prečo som ešte stále tu?
Mal som byť mŕrvy.
Druhý pokus?
Nie.
Zakrátko sa vráti Česko.
Nemôžem.
Tak sa aspoň upokojím.
Je čas na LIEK!
Vybehol som hore. Konečne. Konečne môžem užiť LIEK. V nemocnici som nemohol. Ale teraz môžem. Dal som si dole tričko. Vybral som krabičku a začal rezať do tkaniva. Hlboko. Z rany išla krv. A to ma napĺňalo... Radosťou  a... Spokojnosťou. A potom som chcel. VIAC. Začal som rezať hlbšie a bližšie k sebe a k ramenu. Potom som prešiel na druhú ruku...

O minútu
(Z. P. Česka)
Prišiel som k Slovensku domov. Keď som vyšiel hore tak som začul dychčanie. Pomyslel som si, že bol vonku. Ale potom som si uvedomil jednu vec. To dychčanie sa ozýva z Kúpeľne. Vbehol som do kúpelne. Skláňal sa nad umývadlom a z rúk mu išla Krv. "Slovensko. Čo si si to urobil!?" vykríkol som. Ale nereagoval. Ďalej ai rezal do ruky. Priskočil som k nemu a vytrhol mu žiletku z ruky. "Čo to robíš! Neber mi môj LIEK!!!" kričal. Správal sa akoby bol na tom Závislý. Žiletku som radšej zahodil von oknom. Začal som mu ošetrovať zranenia. Tie rezy mal po celej pravej a do polovice ľavej ruky. Dal si tričko. Popritom ako si ho dával však na mňa nenávistne hľadel. Začal som plakať.
(Z. P. Slovenska)
On... plakal. Ale nad čím? Asi nado mnou. Má asi so mnou nejaký vzťah. Kamarátsky? Asi nie. Príbuzenský?  Možno. Pripadalo mi nepríjemné ako pri mne plakal. Preto som sa ho rozhodol objať. Aj keď som ho veľmi nnepoznal mal som pocit akoby som s ním trávil celý môj zahmlený život.