Toto sa nemalo stať. Povedal som, že im nikdy neublížim. Sľúbil som to. Dôverovali mi. Ale aj tak som im ublížil. Aj keď boli jeden tak som ublížil obom. Neviem ako to mám vyriešiť. Ako jedno z mojich nevlastných detí, že to prehliadnem ako keby sa...
(Z. P. Slovenska) Po 2 mesiacoch v nemocnici Po tej dobe ma konečne pustili vin z nemocnice. Doktor povedal, že síce moja bránica nezrástla úplne, ale už ma môžu pustiť. Len sa nesmiem veľmi namáhať. Česko sa síce ponúkol, že ma odprevadí domov, ale odmietol som. Chcel som sa ešte prejsť. Keď som však išiel okolo bočnej uličky tak som dostal nepríjemný pocit. Niečo zlé je v tej uličke. Tu sa potvrdilo moje podozrenie. Bol tam Maďarsko. Chcel som utiecť, ale chytil ma. Potom mi priložil na ústa handričku. A potom som zaspal.
(Z. P. Maďarska) Tak. Dostal som ho. Myslel som si, že tade pôjde. A moja predtucha sa potvrdila. Chcel zomrieť? Nevišlo mu to? Tak ho zabiejem ja, keď sa to nepodarilo jemu samému. Napchal som ho do športovej tašky. Išiel som na most v parku. Aký nádherný čas na vraždu. Zapadajúce slnko malo červený nádych a obloha sa pomali stávala tmavšou a tmavšou. Hodil som tašku do rieky. Pá pá Slovenská republika! Neskôr, keď som išiel okolo domu na mňa vybehol Amerika. Bol v policajnej uniforme. "Maďarsko! Si zatknutý za ublížovanie na zdravý Slovenska a Rakúska. Ideš pred súd!" povedal, keď mi nasadil putá. "Nie! Je to krivé obvinenie! Som nevinný!" hovoril som. Nechcel som ísť do basy. Ale aj tak ma odviedli.
(Polhodinu po tom ako Maďarsko hodil Slovensko do rieky) (Z. P. Slovenska) Zobudil som sa. Kde to som? Keď som sa pozrel okolo seba bola všade tma. Som mŕtvy? Nie. Žijem. Bol som iba v nejakej taške. Keď som sa pozrel na dlane tak som si všimol plávacie blany. Jasné. Maďarsko ma hodil do vody. Asi ma chcel utopiť. Ha. Kto to kedy počul, že niekto utopil vodníka?! Áno. Ja som vodník. Ale mi vodníci nevyzeráme ako tý z rozprávok, ktoré rozprávajú malím deťom. Nie sme zelený a nedávame dušičky do hrnčekov. Kto by tomu veril? A vodné panny neexistujú. Mi vodníci vlastne vyzeráme ako človek prepletený s rybou a obojživelníkom. Dokážeme dýchať pod vodou a rozprávať sa z rybami. Dokážeme ovládať vodu. A voda nás lieči. A keď nemáme vodu tak sa nám zranenia liečia pomalšie ako ľuďom. Po takýchto úvahách o mojom druhu som sa rozhodol vyliezť s tašky. Našťastie nebudem mokrý, takže nikto nič nezistí.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Keď som otvoril tašku tak som sa rozhodol, že vo vode ešte chvíľu pobudnem. Mal som rád pobyt vo vode. Tam ma nikto nemohol zraniť alebo mi ublížiť. Mohol som byť sám a prečistiť si hlavu. Nikto okrem rýb a iných vodných živočíchov tam nebol. Bol som sám a šťastný. Mal som tam aj takého maznáčika. Bola to vydra. Samička. Volal som ju Doty. Sám neviem prečo. Nebola vôbec bodkovaná. Zavolal som si ju. A priplávala ku mne. Začal som ju škrabkať, keď tu mi zazvonil telefón. Bol to Česko. Zdvihol som to. "Slovensko? Kde si?" povedal. "V parku. Prečo?" "Dobre. O polhodinu tam prídem. Pôjdeme spolu domov. A chvíľu u teba aj pobudnem." "Dobre. Maj sa." povedal som a zložil. Super. Vystrčil som hlavu z vody. Nikto tam nebol. Vyšiel som a sadol si na lavičku. Super. Teraz sa o mňa bude starať. Ani ho veľmi nepoznám. Ale vyzerá to tak, že on ma pozná.
