Medzi mŕtvymi

3

Prudko som sa otočila dozadu, rozhodnutá čeliť tomu prízraku, ktorý ma doslova vyhnal zo skupinovej terapie. Keď som sa však zorientovala, ostala som viac šokovaná ako vystrašená.

„Pán F?" Zakoktala som.

„Prepáč, že ťa takto prenasledujem, ale nezdala si sa mi v poriadku. Deje sa niečo? Si akási nervózna a ustráchaná."

Kde zmizol ten neviditeľný prízrak? Naozaj nehalucinujem?

„To je... to je v poriadku. Vlastne sa ponáhľam domov, pretože som zabudla na... zabudla som, že sestra má mať dnes menšie posedenie s kolegyňami u nás v byte a mám jej pomôcť s prípravami. Preto som tak náhle odišla, úplne mi to vypadlo." Vymýšľala som si rýchlo.

„Si si istá, že ti nič nie je?" Vyzvedal.

„Áno, áno, som len trochu unavená."

Pán F pokrčil plecami, neveril mi ani slovo. Čo sa dalo robiť? Povedať mu, že ma za bieleho dňa otravovala neviditeľná entita, pravdepodobne duch, ktorá navyše poznala moje meno a prenasledovala ma až k východu z budovy? Viac – menej som ho tam nechala stáť bez ďalšieho vysvetľovania.

Rozhodla som sa, že zájdem na kávu a na obed. Bola som ešte stále mierne vykoľajená z toho incidentu na poliklinike. Myslela som si, že káva a jedlo mi urobia dobre. Vybrala som si malú reštauráciu, neďaleko centra mesta. Objavila som to tam len nedávno a hneď som si ju obľúbila. Obedujete a popíjate kávu, a popritom si môžete čítať knihy a časopisy. Človek sa pritom cíti ako doma v obývačke. Ako som dojedala druhý chod, čítala som si najnovšie vydanie miestnych novín. Zaujali ma články hlavného spravodajstva o nedávno zmiznutých ženách. Za nezvestné ich vyhlásili predvčerom, ale hľadajú ich už viac ako päť dní. Všetky boli mladé, najviac 30 ročné. Prezerala som si akurát ich fotky, keď mi odrazu prišlo zle od žalúdka a zatočila sa mi hlava. Zavrela som noviny a zhlboka som dýchala. Čo to má byť? Nejaký nával? Bolo to jedlo pokazené? Schuti som sa napila minerálky a predychávala náhlu nevoľnosť.

Ako som sa snažila upokojiť, pohľad mi zamrzol na stole hneď oproti. Sedeli tam traja ľudia, pravdepodobne pár, možno manželia a vedľa muža sedela starenka so šedivými riedkymi vlasmi, vráskavou tvárou a neprítomným pohľadom. Všetci traja boli oblečení od hlavy po päty v čiernom. Zrejme boli na pohrebe, alebo sa ešte len chystali. Neviem prečo ma tak zaujali, tí dvaja normálne jedli a popritom si niečo hovorili, a tá starenka sa pozerala na oboch a vyzerala, že ich pozorne počúva. Musela som ich sledovať, zabúdajúc na to, že mi bolo ešte pred chvíľou zle. Odrazu sa moje a starenkine oči stretli a ja som už vedela, prečo ma to tam k nim ťahalo ako magnet. Starenka bola najskôr prekvapená, ale potom sa na mňa zaškerila. Bol to nepríjemný úškrn. V ústach nemala absolútne žiadne zuby, namiesto očí mala dve biele buľvy, obrovské a podliate krvou, jej pokožka bola odpudivo sivastá a priesvitná. Mala som pravdu, že tí dvaja idú na pohreb. Starena sa prestala škeriť a znovu sa zamračila.

„Môjho syna neopustím!" Ozvalo sa na celú reštauráciu.

Čosi alebo ktosi zaškriekal tak nahlas, až som od ľaku odskočila od stola na rovné nohy. Samozrejme, ten škrekot som počula len ja. Všetci ďalej jedli a pili, vyrušil ich vlastne len môj úskok. Intuitívne som pozrela vedľa seba a tá starená sa vznášala pár centimetrov nad zemou, kúsok odo mňa, v dotrhaných čiernych šatách, bledá ako stena a ukazovala prstom na párik, pri ktorých doteraz sedela. Roztriasla som sa, nevnímajúc, že ma sleduje celá reštaurácia. Všetci videli len to, ako hľadím vycivene do prázdna. Starena sa znovu sa zaškerila.

Nečakala som. Hodila som sa k stolu, vytiahla som z peňaženky peniaze, zasunula som ich pod tanier, schmatla som nedočítané noviny a hnala som sa von. Srdce mi bilo ako splašené.

Už – už som bola rozhodnutá, že pôjdem rovno domov a nebudem riskovať ďalšie nepríjemnosti s duchmi na verejnosti, keď som zrazu ucítila, kdesi vo svojom vnútri, že lepší nápad bude, keď pôjdem na západ. Tak som, netušiac prečo, zmenila smer. Kráčaním po rušných uliciach námestia som sa postupne upokojovala a prestávala som panikáriť. Zapálila som si pre istotu hneď dve cigarety po sebe.

Leto sa už blížilo, vzduch sa citeľne oteplil, slnečné dni sa predlžovali, ubúdali tie upršané, ponuré a hmlisté. Mala som rada ten prechod jari na leto. Kiežby tie slnečné lúče dokázali presvietiť aj tú temnotu, ktorú som si nosila všade so sebou.

Keď som prišla na koniec hlavnej štvrte, došlo mi kam kráčam. Nemohla to byť náhoda, môj život ma naučil, že náhody nejestvujú. Zoey by sa nepáčilo, kam som mierila... nerada ma vidí utrápenú. Vie, čo robia so mnou tieto stretnutia. Ale dnes som to potrebovala ako soľ. Dokonca ma sem naviedlo aj moje podvedomie.

Blížila som sa k antikvariátu, ktorý vlastnila moja najlepšia priateľka Vera spolu so svojim manželom Aurelom. Preto ten názov, bijúci do očí všetkým na okolo – Antikvariát AURA. Hneď ma prezradilo jemné cinkanie zvončeka nad veľkými drevenými dverami.

„Ahoj Aurel, je tu Vera?"

Aurel stál za pokladňou a srdečne sa na mňa usmieval. Vždy bol taký milý.

„Ahoj Kayla, jasné, je vzadu. Zavolám ti ju?"

Videl môj výraz tváre, na chvíľu sa prestal tak radostne usmievať, a potom nahodil chápajúci pohľad.

„Pokojne choď za ňou. Povedz jej, že ja to tu zvládnem."

Vošla som do skladu cez korálkový záves.

„Vera?" Ozvala som sa, obzerajúc sa po miestnosti plnej políc a drevených skríň.

„Och, ty vyzeráš. Zase krásna noc plná duchov a prízrakov?" Prehodila sarkasticky.

Ozvala sa z pravého kúta, kúsok odo mňa, dokonca ma mierne myklo. Podišla ku mne, usmievajúc sa od ucha k uchu, presne ako jej manžel pred chvíľou.

„Keby len noc, Vera." Zachripela som.

Vtedy už aj jej úsmev povädol a ťažko si vzdychla. Nadvihla obočie s nevyslovenou otázkou a ja som automaticky prikývla na súhlas. S citom ma chytila okolo ramien a objala ma, pohrúžená už len vo svojej mysli. Takmer okamžite sa po dotyku s mojim telom roztriasla, zastonala, dych sa jej zrýchlil, srdce rozbúchalo, až to nakoniec nevydržala a prudko ma od seba odsotila.

Lapala po dychu a v tvári zbledla ako stena.

„Niečo sa deje, Kayla." Zakoktala.