Medzi mŕtvymi

15

Zhíkla som, zabuchla som veko naspäť a odskočila som o niekoľko krokov dozadu. Chcela som vrieskať, plakať, mlátiť, rozbíjať niečo. Ako toto mohol niekto urobiť?! Ako toto ten človek dokázal?! Do smrti budem mať ten pohľad pred očami. Zavraždené, mŕtve telá, polámané, porezané na kusy, poskladané v mäsiarskej mrazničke. Naplo ma. Už – už som to chcela vzdať, chcela som sa na svoje hrdinstvo vykašľať a utekať, čo by mi sily stačili. No zastavil ma nečakaný hluk nad hlavou.

Keby som chcela ujsť, dostal by ma. Stretli by sme sa rovno zoči – voči. Našiel môj odkaz a prišiel. Dúfala som, že Zoey je v poriadku. Neprežila by som, ak by sa ten podliak predsa len k nej dostal. Neostávalo mi však nič iné než dúfať, že z bytu si to namieril rovno sem. Stavila som na jeho krvilačnosť. Nič tak nevytočí lovca ako dravec, ktorý mu ohrozuje teritórium. Rýchlo som sa rozhliadala okolo seba. Mal to dobre vymyslené. Nebolo sa kde ukryť. Všade by som bola na očiach. Ostávalo mi dve možnosti, z toho jednu som vopred a dôrazne vytlačila z vlastnej mysle.

Utekala som zhasnúť svetlo a po pamäti som mierila k jednej z tých plechových skríň. Jedna bola plná všelijakých nástrojov a predmetov, druhá bola takmer prázdna. Bola vysoká a úzka, ale podarilo sa mi do nej vpratať. Zatajila som dych, nastražila som uši. Bolo to tu. Zdvihol dvierka na kryte a schádzal pomaly po schodoch. Šomral a nadával, bavil sa sám so sebou, akoby to bolo normálne. Rozsvietil svetlo.

Dúfala som, že sa stane nejaký zázrak, ale tých bolo na dnes asi až príliš veľa. Svoju šťastenu som premrhala.

„Viem, že si tu!" Zvrieskol.

Nevidela som absolútne nič, ale podľa jeho náhlivých a chaotických krokov som vedela, že behá po miestnosti a hľadá ma. Potom som začula vŕzganie mrazničiek. Áno, pôvodne som sa chcela ukryť tam, ale pud sebazáchovy mi to nedovolil. Nastalo ticho.

„Viem, kde si!" Zvrieskol znovu.

Zrazu sa na skrini, v ktorej som bola natlačená, roztvorili dvere a mňa oslepilo svetlo z neóniek. Zbadala som vysokú mužskú postavu, oblečenú celú v čiernom. Zdrapil ma za vlasy a vytiahol ma von. Kopala som a hádzala som sa, ale bol poriadne silný. Neskutočne ma to bolelo.

„Aha koho tu máme!" Zvolal.

Natočil si ma k sebe tvárou. Pozerali sme sa jeden druhému do očí. Ešte pred pár týždňami by som povedala, že vidím svojho suseda Paula, ktorý býval na konci chodby, v byte napravo a jeho odchody do nočnej služby som počúvala takmer každú noc. Možnože som to počula len ja. Možnože chodieval potichu a vôbec nebúchal dverami.

Teraz som videla monštrum. Šialenca bez duše. Maniaka, ktorý si zmyslel, že má právo zabíjať. Ľudia vždy polemizovali ako asi vyzerá diabol. Pre mňa bola jeho dôverná podobizeň rovno predo mnou. Pre obete bol určite charizmatický a sympatický. Mal prenikavé modré oči, takmer až sivasté, svetlohnedé vlasy mal zostrihané moderným strihom, jemne sa mu zboku vlnili. Mohol mať najviac 40 rokov. Určite na všetkých pôsobil ako dobrý a prívetivý chlapík. Taký ten typ, ktorý nikdy nebude ženu otravovať, nebude sa vnucovať. Správal sa ako dokonalý gentleman. Jeho obete netušili, kto v skutočnosti je. Nikto to nevedel. Jeho pravú tvár som videla len ja. Na povrchu bol obyčajný človek, ale jeho temné, zvrátené a choré vnútro z neho vychádzalo, krútilo sa okolo neho ako hady, obtáčajúce sa okolo obete. Pľuli všade okolo seba smrteľný jed, nesmel sa ho nikto dotknúť. Ja som nevidela ľudskú tvár, videla som čiernu postavu, ktorá mala namiesto očí žeravé ohnivé kruhy. Vpíjali sa do mňa. Chceli ma spáliť na popol, chceli, aby som sa prestala snažiť. Jeho temnota chcela pohltiť moje biele svetlo. Vysávali zo mňa všetko pekné a dobré, čo som kedy zažila. Chceli, aby som sa už len bála a plakala. Chceli, aby som cítila len strach a bolesť. A jeho by to náramne tešilo.

Ešte silnejšie ma stlačil a potom ma hodil o zem ako nejakú handru. Vykríkla som a narazila som bradou o betónovú dlážku. Od bolesti mi vyhŕkli slzy. Pozviechala som sa a pozrela som na útočníka. Vyberal niečo zo skrine, a keď sa otočil priamo na mňa, v jeho rukách sa vo svetle zalesklo čosi dlhé a ostré. Ako z môjho nedávneho sna. Začala som sa plaziť dozadu a prosila som ho, aby to nerobil. Aj keď som vedela, že nemám najmenšiu šancu, stále som mala nutkanie bojovať o svoj život. Nechcela som umrieť len tak, bez obrany. Zahnal sa a chcel ma bodnúť, keď sa ozval strašný rachot odniekiaľ zozadu. Obaja sme sa obzreli. Najskôr som nechápala o čo ide, ale potom som si všimla, že všetky veká na mrazničkách sa záhadne pootvárali. Samy od seba.

„Čo to má byt?!" Zhúkol.

Veká sa náhle prudko zabuchli späť. Paul od ľaku uskočil. Sledovala som to divadlo a sama som bola v pomykove. Ucítila som neviditeľný ľadový závan a mravčenie na zátylku. Pomaly som sa obzrela za seba a zbadala som, že opäť nie som sama. Znovu sa začali objavovať všelijaké postavy a ich myšlienky boli jednoznačné. Z nenávisti, odporu, žiaľu i bolesti vyprodukovali spoločne toľko energie, že dokázali hýbať hmotnými vecami. Predtým by som sa bála, tak ako Paul. Bezmocne sa prizeral ako sa veká na mrazákoch začali otvárať a zatvárať, s rachotom a nepríjemným vrzgotom. Niečo musel asi aj počuť, pretože zrazu pustil nôž na zem a chytil sa za uši.

„Nie! Nie! Nechajte ma! Dajte mi pokoj!" Vrieskal nepríčetne.

Začalo blikať svetlo, nárazy statickej elektriny mi praskali v ušiach, začali okolo nás lietať predmety a papiere, akoby sa tu strhlo tornádo. Prekvapilo ma, že som z toho nebola vystrašená. Bála som sa jedine psychopata predo mnou. Stále som sa, pre istotu, krčila na zemi, a čakala, čo príde. Takmer by som aj zabudla na okolitý svet, na to, že sa vôbec z tejto diery dostanem, keď v tom všetko ustalo. Zo sekundy na sekundu. Akoby sa ani nič neudialo.

A vtedy sa v tom náhlom tichu ozval mohutný mužský hlas:

„Tu polícia! Ruky za hlavu a ľahnite si na zem! Pane! Ruky za hlavu a ľahnite si na zem!"

Paul ich nepočúval, aj napriek tomu, že vyčíňanie jeho obetí na oko ustalo, v jeho mysli bojoval ďalej. Nechcela som si ani predstaviť, čo všetko počul a videl, ale neľutovala som ho. Pomsta nikdy nie je správna, ale tie obete si zaslúžili aspoň takúto odpoveď na to všetko, čo im a ich rodinám spôsobil. Keďže sa nedokázali brániť ako živé, chceli bojovať aspoň takto.

Policajt zakričal na Paula ešte dvakrát a keď videl, že nijako nereaguje a iba vrieska s rukami na ušiach, z ničoho nič sa ozval výstrel. Všetko sa potom zomlelo tak rýchlo, že som ledva stíhala spracovávať informácie. Poblúznený vrah padol na zem a okamžite sa začal máčať v kaluži vlastnej krvi. Policajti, ktorí stáli doteraz na schodoch, už bežali rovno k nemu a podávali mu prvú pomoc. Iba ho postrelili. Mňa si všimli až po chvíli a ihneď začali hlásiť do vysielačky prosbu o posily. Mohla som byť pripravená ako som len chcela, aj tak by som nedokázala predpovedať, čo sa udeje. Nahovárala som si, že som pripravená umrieť, ale nebola som. Klamala by som, ak áno. A keď som si už uvedomila, že je po všetkom, keď som už ucítila, že z miestnosti sa vytráca strach a príval temnoty, v sekunde ma opustila všetka energia, sila i adrenalín. Konečne som sa rozplakala. A bolo to oslobodzujúce.

„Zoey? Moja sestra?" Zisťovala som cez slzy.

„Je v poriadku, nebojte sa. Sedí hore v policajnom aute s našimi kolegami."

„Preboha, Robert! Je to vážne on! Vážne je to ten sériový vrah!" Zvrieskol jeden z policajtov.

Pozrela som sa na toho muža, ktorý tak kričal, a zbadala som, že nazeral do jednej z mrazničiek. Našiel tie telá.