Medzi mŕtvymi

10

Približne o piatej ráno, keď už slnko presvitalo spoza okolitých kopcov, mi zazvonil telefón. Prerušil moje splašené myšlienky a bezduché posedávanie na pohovke. Pozerala som len pred seba, do prázdna, pripadala som si ako socha bez duše. Zoey ešte stále spala a ja som za celú noc dokázala spať len štyri hodiny. Mierne zaskočená som prijala hovor. Bola to Vera.

„Musíme sa stretnúť." Zahlásila a rovno aj položila.

Ani som sa nezamýšľala nad tým, prečo mi Vera vyvolávala tak skoro ráno. Tušila som, že to malo niečo spoločné s mojim nočným zážitkom a zistením, ktoré som stále spracovávala. Vera sa na mňa zvykla občas napojiť, najmä keď išlo o príliš intenzívne zážitky a pocity. Zrejme to bolo tým, že sme dlhoročné priateľky a jej sila spočívala hlavne v empatii. Rýchlo som sa obliekla a nedbajúc na zovňajšok, kruhy pod očami a mastné vlasy, utekala som rovno k nej, do obchodu so starožitnosťami. Cestou som premýšľala nad všetkým, čo som dodnes zažila a uvedomila som si, že vysvetlenie nie je také zložité, ale nedokážem nájsť súvislosti.

                                                                                                      *** 

„Čo mám robiť?" 

Bola som bezradná. Vera si nahlas vzdychla a poškrabala si čelo.

„Mala by si sa úplne otvoriť. Viem, nerada to robíš a je ti to proti srsti, ale tu ide o niečo viac ako o zablúdené duše mŕtvych. Okolo nás niekto vraždí mladé ženy! A ony chodia z nejakého dôvodu za tebou. Chcú pomoc. Chcú, aby si toho chlapa odhalila. Videla si ho, bola si v jeho byte. Vieš, aký je šialený."

Naplo ma. Spomenula som si ako na mňa mieril tým obrovským nožom, prispôsobeným na krájanie kostí. O čo mu, preboha, ide? Prečo tie ženy unáša a vraždí? Kto je to?

„A čo keď... čo keď sa niečo na mňa nalepí? Čo keď privolám niečo horšie? Áno, budem vnímavejšia voči tým chudinám ženám, ale vieš, že je to jednosmerný lístok do zatratenia. Ak sa niečo stane...neviem, či to zvládnem."

„Pomôžem ti... prešla som si tým. Ale mám pocit, že, ak chceš zabrániť ďalším úmrtiam, nemáš na výber. Vybrali si ťa z nejakého dôvodu. Netuším, aký to má zmysel. Ale toto je možno ten dôvod, prečo si také silné médium."

„Myslíš, že to malo niečo spoločné aj s tým varovaním o Zoey? To, čo mi vravela mama a tie sny s nenarodenou sestrou Natalie?"

„Je to možné."

Obe sme na minútu stíchli. Naše mysle boli v ten moment dokonale prepojené, vnímali sme navzájom naše pocity a myšlienky, a tak, keď nás konečne osvietilo, vedeli sme odpoveď obidve.

„Zoey mala byť ďalšou obeťou!" Zhíkli sme naraz v tej istej chvíli.

„Ten vrah, ten maniak... musel byť v ten večer neďaleko. Ak by Zoey šla do baru s kolegyňami, zrejme by ju uniesol, a potom by..." Nemohla som dopovedať.

Rozvzlykala som sa a Vera ma silno objala.

„Toto je tvoj životný prípad, Kayla. Musíš sa plne koncentrovať a vnímať svet okolo. Som si istá, že už čoskoro prídeš na to, ako to vyriešiť. Nájdeš odpovede."

„Och... ale čo mám robiť? Prísť na policajnú stanicu, oznámiť im, že všetky nezvestné ženy sú mŕtve, že zrejme ide o sériového vraha a pohybuje sa na našej ulici? A viem to vďaka duchom tých mŕtvych žien? Budú ma mať za blázna, a čo je horšie, budú ma podozrievať."

„Aj keď viem, že si to myslela sarkasticky, nemyslím si, že polícia je riešenie. Oni robia svoju prácu, ty si rob svoju. Dve tvoje prebdené noci zachránia možno ďalších desať životov."

Zrazu mi zazvonil telefón a celú ma zmrazilo.

„Je to v poriadku, to je Zoey."

Vera ma ubezpečila bez toho, aby vôbec videla meno volajúceho. Vytiahla som z kabelky telefón a skutočne to bola Zoey. Aj napriek všetkým skúsenostiam s Verou, jej schopnosti ma neprestávali prekvapovať.

„Áno, Zoey?"

„Ahoj, keďže si ma poriadne vystrašila tou tvojou hrozivou predtuchou, dala som si v práci na dnes voľno a nevytiahnem päty z domu. Kedy prídeš? Kde si?"

„Dobré dievča. Som u Very, niečo riešime... ale nebudem už dlho. Keď prídem, môžeme si na obed objednať pizzu."

Zoey sa trochu uvoľnila a súhlasila. Potom sme sa rozlúčili a ja som si uvedomila, že ak by sa jej čokoľvek stalo, do smrti by som si to neodpustila. Nechcela som, aby jej moje útrapy znepríjemňovali život, navyše, bola som rada, že ostala doma. Netušila som, či bolo po všetko, či stačilo to, že nešla v ten večer do baru. Mohlo sa stať čokoľvek. Vtom ma pretla nepríjemná, ťaživá a zlovestná myšlienka. Čo keď existovalo niečo ako nezvratný osud? Čo keď nestačilo, že som zabránila jednej nebezpečnej situácii? Čo keď si na ňu to zlo počká a aj tak sa stane niečo, čo sa má stať. Čo keď to nie je možné zvrátiť? Čo keď to bolo predurčené? Celá som zbledla a roztriasla som sa ešte viac. Vera ma chytila za ruku.

„Nič sa nestane. Neviem ti s určitosťou povedať ako to skončí, ale viem, že ak pomôžeš tým ženám, Zoey bude v bezpečí." Povedala pokojným, upokojujúcim hlasom, akoby mi čítala myšlienky.

Ešte dlho sme sa s Verou rozprávali o tom, ako by sa dala moja situácia vyriešiť, ale tak či tak mi neostávalo nič iné, ako načúvať šepotu z temna, vnímať každý jeden záchvev vzduchu, prizerať sa do tieňov a sledovať každý nápadný pohyb. Ak toto mal byť ten dôvod, prečo som sa narodila so schopnosťami média, predpokladala som, že riešenie nebude jednoduché, a že ma to poznačí na celý život. Tušila som, že niekde bude ten háčik. Niečo mi unikalo. Videla a počula som obete, videla a počula som vraha. Ale napriek tomu som netušila, prečo si vybrali mňa. Bola tým dôvodom Zoey? Cez ňu som získala toto prepojenie? Ale ona predsa obeťou nebola. A tie ostatné obete sme ani jedna nepoznali...

Ak by mi dal niekto v tej chvíli facku, necítim ju. Musel by ma fackovať aspoň polhodinu, aby som si uvedomila, že ma niečo bolí. Zmenu mojej nálady si všimla aj Vera. Tentokrát netušila, čo sa so mnou deje, ale cítila, že v mojom vnútri sa niečo zlomilo a okolo mňa sa začala sťahovať čiernočierna opona temnoty. Cítila som ju, takmer som ju videla.

„Vera..." Šepla som.

Viac som povedať nedokázala. V tej chvíli som zrejme omdlela. Mne sa pritom zdalo, že som na chvíľu privrela oči, ale očividne som stratila vedomie. Za tých pár sekúnd, ktoré v skutočnosti trvali aspoň dve minúty, som cítila obrovský príval energie, ale aj príval chladu a silné negatívne emócie. V mojej hlave kričalo aspoň tisíc hlasov a z ich vreskotu vychádzal strach, hnev, bolesť a utrpenie. Číro – číre utrpenie. Keď ma Vera prebrala, ležala som na zemi, v tom jej podkroví. Držala ma v náručí a opatrne ma posadila.

„Čo sa stalo? Si v poriadku?" Chripela ustráchane.

Prikývla som. Vedela som, čo sa stalo. Nastúpila som na rozbehnutý vlak do temného sveta, mimo poznania normálneho človeka. Lístok bol nevratný. A vlak sa nikdy neotočí späť. Tak, ako ma Vera nabádala, moja myseľ a moje vnútro sa rozleteli ako anjelské krídla, naprieč celému svetu. Už som videla všetko a všetci videla mňa. Konečne som sa tomu otvorila úplne. A vďaka tomu som vedela, že moje náhle zistenie je pravda.

„Ja... viem, prečo sa to všetko deje. Ja... ja poznám toho vraha."