Medzi mŕtvymi

5

Keďže otec pracoval ako lekár na jednotke intenzívnej starostlivosti, posledné dni pred smrťou našej matky podpísal v nemocnici reverz a vzali sme si ju domov. Vedeli sme, že už tu s nami bude maximálne dva dni, možno len pár hodín. Rakovina jej už postúpila do ďalších orgánov, tá pôvodná, v tele maternici, bola už v poslednom štádiu. Všetci traja sme si vzali voľno a starali sme sa o ňu. Keď som s ňou bývala sama, vedela som, že vníma aspoň trochu, a tak som jej hovorievala, ako ju máme všetci radi, a že keď odíde, určite sa o seba my traja postaráme. Hovorievala som jej, že sa nemusí trápiť a môže už v pokoji odísť.

Nikdy nezabudnem na ten zápach, keď sa jej v tele pretrhla nejaká cysta a začala zvracať krv. Zoey bola v ten moment u nej sama, a chudina celá vydesená a uplakaná, dobehla do kuchyne za otcom, a koktala, že všade je krv. To boli posledné minúty. Sedeli sme pri nej a počúvali ten najodpornejší, najstrašidelnejší zvuk na svete. Áno, dokonca aj pre mňa to bolo desivé a hrozné, napriek tomu, že som počula už všelijaké strašidelné zvuky, a nie všetky sa dali identifikovať. Bol to nepríjemný chrčiaci zvuk umierajúceho milovaného človeka, ktorý sa dusí vlastnou krvou, a ktorý bojuje s poslednými nádychmi. Keď boli jej nádychy menej časté a ťaživejšie, vedela som, že sú posledné. O minútu vydýchla naposledy.

V tú noc som vôbec nespala. Všetka bolesť zo straty milovanej mami a pachuť smrti pod našou strechou spôsobila, že som bola ako epicentrum pre entity, ktoré hľadali cestu z tohto sveta. A ja som to nenávidela. Nenávidela som, že nemôžem v pokoji trúchliť, nenávidela som sa za to, že som sa viac strachovala a riešila duše druhých, namiesto toho, aby som proste oplákavala mamu.

Prestala som počítať čiesi klopanie na vchodové dvere, prestala som vnímať otváranie a zatváranie dverí na prázdnej spálni, v ktorej matka umrela. Snažila som sa nepočuť niečie nepokojné pochodovanie sem a tam nad mojou hlavou na povale. Keď som zavrela oči, boli všade. Okolo mojej postele, v obývačke, v Zoeyinej izbe, pred domom. Keď som oči otvorila, už som nebola v tomto čase a priestore, no napriek tomu som bola vo svojej izbe. Pohltili ma tak intenzívne, až som sa ocitla v ich svete. Jediná živá medzi mŕtvymi.

                                                                                                       ...

„Pani Elena?"

„Mami?"

Ozvali sme sa naraz s Verou. Podkrovie antikvariátu sa zatemnilo. Všade bola hmla, akoby tu fajčilo naraz dvadsať ľudí. Sviečky, ktoré sme zapálili blčali jasným žltým plameňom, no napriek tomu z nich nešlo žiadne svetlo. Cítila som, že sme vo Verinom obchode, v tom istom podkroví, ale tušila som, že už nie sme na žiadnom fyzickom mieste. Prestal bežať čas.

Rovno predo mnou sa začala tá zvláštna hmla víriť a potom sa z nej začala formovať postava. Hneď som vedela, že je to mama. Jej obrysy by som spoznala kedykoľvek a kdekoľvek. Okamžite sa mi nahrnuli slzy do očí a nedokázala som ich ovládať. Nevyzerala smutne, nevyzerala chorá, bola taká, akú som si ju pamätala pred chorobou, dokonca mladšia, bez šedín a vrások. Upokojilo ma, že nie je jedným z tých poblúdencov a očividne našla cestu do lepšieho sveta.

„Kayla? Konečne." Ozvalo sa v mojej mysli.

Stŕpla som. Bol to mamin hlas. Pozrela som na Veru a jej prenikavé zelené oči sa zaleskli. Tiež ju počula. Postava pred nami sa len nebadateľne pousmiala, ale neotvárala ústa.

„Mami... chýbaš mi...chýbaš nám....ani nevieš ako rada ťa vidím, tak veľa pre mňa znamenáš... Chcela by som ti toho toľko povedať..." Spustila som koktajúc pomedzi slzy.

Už – už som sa dvíhala, že objímem niečo, čo sa objať nedá, keď mama zdvihla ruku, aby ma zastavila.

„Aj ty mi chýbaš, aj Zoey a otec. Nikdy na vás nezabudnem. Nikdy... Nemáme veľa času, Kayla. Spýtaj sa, čo potrebuješ."

Jej hlas znel vyrovnane, ale cítila som ten cit a lásku, ktorá nás bude navždy spájať. Až za smrť. Zhlboka som sa nadýchla a snažila som sa sformulovať nejakú otázku.

„Mami, čo sa to deje? Prečo sa to všetko zhoršuje?"

Naklonila hlavu nabok, pozrela raz na mňa a raz na Veru, akoby zvažovala, čo mi môže povedať.

„Bol ti daný cieľ." Zašepkala náhle. Opäť len v mojej hlave.

„Aký cieľ?" Zisťovala som.

Mama si akoby vzdychla, alebo skôr znovu bojovala s tým, čo povedať.

„Nie je to prekliatie ani bremeno. Má to svoj dôvod." Prezradila.

„Myslíš tieto moje schopnosti? Majú svoj dôvod?"

„Áno, srdiečko." Odpovedala takmer hneď.

„Pani Elena, hrozí Kayle nejaké nebezpečenstvo? Nemám z toho dobrý pocit." Zapojila sa do diskusie Vera.

„Všetko bude tak, ako má byť." Odvetila mama v našich mysliach.

„Čo mám robiť?" Zafňukala som.

„Vnímaj, počúvaj, sleduj... neutekaj."

Hlas mojej mami sa začal strácať, ledva som započula posledné slovo.

„Mami, prosím, ešte nechoď."

„Bude to dobré, Kayla. Buď tu pre svoju sestru..."

Hmla sa opäť začala víriť, svetlo sviečok sa začalo mihotať v prudkých návaloch energie, a zjavenie mojej mami zmizlo v tieňoch.

Boli sme späť. Ja a Vera. Jej oči ešte chvíľu neprirodzene svietili na zeleno, potom odriekala ešte pár klasických formuliek na ukončenie seansy a zhasla sviečky.

Keď som sa na ňu pozrela a videla v jej očiach ten hlboký súcit a empatiu, vnukla sa mi do hlavy myšlienka, že okamžite musím zavolať mojej mladšej sestre. Opäť, bol to impulz z neznáma, ale vedela som, že robím dobre. Keď som si zapla telefón, našla som si dva zmeškané hovory od Zoey. Bolo cez desať hodín večer.

„Kayla, kde si? Napísala si, že prídeš o deviatej." Zlostila sa Zoey.

„Už...už idem, Zoey, už som na ceste. Vidíme sa."

S Verou sme sa dohodli, že dnešok preberieme zajtra, a že bude lepšie, ak popremýšľam nad všetkým doma v súkromí.

                                                                                               ...

Kráčala som po chodbe od výťahu k nášmu bytu, keď zrazu vyšiel zo svojich dverí nejaký sused. Vytrhlo ma to z mojich zmätených a poplašených myšlienok. Najskôr som neisto zastala, ale potom som si uvedomila, že to je len sused Paul, a že zas ide pravdepodobne do nočnej. Keď šiel tesne okolo mňa, pozrel mi priamo do očí. Ako náhle sa naše pohľady stretli, v ušiach som začula nepríjemný škrekot,ktorý zreteľne volal moje meno. Bolo to tu zase. Ovanul ma studený neviditeľný vánok, naskákala mi husia koža. Hneď som tušila, že sme tam neboli sami. Nechcel som vyzerať ako pomätená a tak som len zamrmlala cez zuby pozdrav a zrýchlila. Vbehla som do bytu a okrem suseda som za sebou počula kroky minimálne ďalších piatich osôb.