Medzi mŕtvymi

14

Keď som bola malá, druhé deti mi hovorievali, že sa boja príšer pod posteľou. Teraz už viem, že tie príšery nikdy neboli pod posteľou. Vždy boli v nás. 

Kedysi som si myslela, že som slabá, že nedokážem niečo zmeniť, že som len nepodstatná rybka v obrovskom oceáne. Bolo mi jedno, ako sa môj život vyvinie. Až do chvíle, keď som netušila, či sa vôbec dožijem rána. Práve vo chvíli, keď už človek vie, že sa čoskoro jeho život skončí, si uvedomí, ako veľmi chce žiť, ako veľmi svoj život vlastne miluje a potrebuje. A nielen pre vlastné potešenie, aj kvôli rodine a priateľom. Chceme žiť, lebo máme pre koho žiť. Ešte som síce nenašla vlastnú životnú lásku, nemala som deti, ale jedného dňa som ich chcela mať, tak ako manžela. A určite to všetko chcela aj Zoey. A iba ja som nám obom mohla zabezpečiť aspoň akú takú nádej.

Zovrela som rukoväť z lampy ešte pevnejšie a čakala, kým vojde ten psychopat do miestnosti. Kroky sa už približovali. Počula som ako nadáva. Hromžil a zdal sa zadychčaný. Niečo hľadal alebo si niečo pozeral, pretože pochodoval po obývačke. Asi po minúte sa ozval nejaký zvláštny zvuk, niečo si vzal so sebou, ale nedokázala som to podľa zvuku identifikovať. Už mieril k nám. Dvere sa rozleteli a vošiel rovno do stredu miestnosti. Ani sa neobzeral. Čumel na Zoey.

„Ešteže tak! Už som sa zľakol, že si mi chcela zdrhnúť!" Vrieskal.

Nedovidela som na ňu, ale určite musela byť vystrašená na smrť. Nečakala som. Bolo to tu. Spravila som dva svižné kroky priamo k nemu, zahnala som sa tou kovovou zbraňou akoby som hrala baseball a z celej sily som ho udrela zozadu do hlavy. Hlasno to zadunelo. Nestihol ani vykríknuť. Okamžite stratil rovnováhu a zletel na zem rovno k mojim nohám. Vyzeral ako mŕtvy. Civela som na neho celá rozklepaná a vydesená. Tak si to ty! Ty si ten sériový vrah!

Mala som chuť kopnúť si do neho, ale nechcela som sa znížiť na úroveň prasaťa, ktorým bol on. S nechuťou som mu skontrolovala pulz. Bol iba v bezvedomí. Odhodila som tú kovovú rukoväť a rozbehla som sa k Zoey.

„Je mimo, musíme ísť!" Hnala som ju.

Rozviazala som ju, strhla som jej pásku z úst a handru z tváre, a utekali sme von z toho vražedného bytu. Vbehli sme k nám a hodili sme sa jedna druhej do náruče.

„Musíme zavolať políciu!" Fňukala Zoey.

Už vo chvíli, ako sme vošli do nášho bytu, som vedela, že uniknúť mu a zachrániť Zoey nestačilo. Polícia by ho našla a obvinila z napadnutia, ale nikdy by mu nedokázali ostatné únosy a vraždy. Keď sa tak dlho dokázal skrývať a tajiť svoje zvrátené chúťky, bolo jasné, že dôkazy sa len tak nenájdu.

„Áno, zavoláš políciu a sanitku. A zamkneš sa a zatarasíš sa v byte. Ja to ešte musím dokončiť." Oznámila som sestre.

Vyvalila na mňa svoje hnedé oči a zbledla ešte viac.

„Ako to myslíš?!"

Vysvetlila som jej, čo chcem urobiť a dookola som jej opakovala, že iná cesta nie je. Ak by som to neurobila, tie mŕtve ženy nikdy nenájdu pokoj, nikdy nikto nenájde ich vraha a vlastne ani ich hroby. Bohvie, kde ich zahrabal. Ak ich vôbec zahrabal...Navyše, nič by mu nezabránilo vraždiť ďalej. Za napadnutie by možno nešiel ani do väzenia.

„Je to riskantné! To nesmieš!" Nariekala Zoey.

„Zoey, inak to nejde. Musíš mi veriť. Zamkni sa a zataras dvere skriňou na topánky. Čakaj na políciu. Ja toho psychopata vylákam, takže za tebou určite nepôjde. Nezabudni polícii povedať o tých sviečkach! To je veľmi dôležité!" Prízvukovala som jej.